Vďačnosť nie je prirodzená schopnosť, je to prístup, ktorý musíme deti naučiť a ďalej rozvíjať.
„Tá generácia mladých a malých detí nevie, čo je vďačnosť. Sú rozmaznaní a leniví,“ tvrdia vždy zástupcovia staršej generácie. Je to síce za vlasy pritiahnuté a neodôvodnené zovšeobecnenie, ale ak máte aj vy pocit, že by ste chceli vidieť väčšiu vďačnosť u svojich detí, skúste ich priviesť ku konceptu vďačnosti v 4 krokoch.
Byť vďačným, to nie je len poďakovanie v rámci slušnosti. Je to oveľa širší a silnejší prejav, zážitok a skúsenosť. Vyžaduje od detí, aby používali komplexný súbor sociálno-emocionálnych zručností. Ak im pomôžeme pochopiť ich myšlienky a pocity v útlom veku, otvoríme im dvere k špecifickým skúsenostiam a ukážeme cestu ku šťastiu.
Prečo viesť deti k vďačnosti
Malé deti sú absolútne egocentrické, myslia len na seba a zaujíma ich len uspokojenie ich potrieb. Je to úplne prirodzené. Avšak batoľatá vo veku 15 až 18 mesiacov môžu začať postupne chápať koncepty, ktoré vedú k vďačnosti. V tomto veku začínajú rozumieť tomu, že sú veci, ktoré robia rodiča za nich. Vedia, že sú oddelené bytosti od mamy a otca a dospelí často robia rôzne činnosti, aby drobcov urobili šťastnými. Napríklad sa s nimi hrajú, čítajú im, spievajú, rozdelia sa o veci. Napriek tomu, že konceptu ako takému rozumejú, ešte nedokážu vďačnosť vyjadriť.
Vo veku 2 až 3 roky už dokážu povedať, že sú vďačné za konkrétne predmety, domáce zvieratá, ľudí. Štvorročné dieťa je ešte ďalej a chápe, že vďačnosť siaha až za materiálne veci, ako sú napríklad hračky a vie byť vďačné za skutky láskavosti, starostlivosti a lásky.
Ak sa nám podarí vštepiť koncept vďačnosti deťom už v nízkom veku, u päť ročných detí vedci dokázali preukázať spojenie vďačnosti a šťastia.
Znamená to, že ak budeme viesť deti k vďačnosti, budú v živote šťastnejšie.
Tínedžeri vo veku od 14 do 19 rokov uvádzajú väčšiu spokojnosť so životom, spoliehajú sa na svoje silné stránky, venujú sa svojim koníčkom a úlohám do školy, majú lepšie známky. Tiež sa ukázalo, že bývajú menej závistliví, depresívni a materialistickí ako ich menej vďační rovesníci.
Ako viesť deti k vďačnosti?
Keď už dieťa pozná, rozumie a vie používať slovo „ďakujem“, je čas porozprávať sa s ním o vďačnosti. Priveďte ho k tomu, aby vyjadrilo svoje pocity, myšlienky, ako reagovať na ľudí a dary, za ktoré sme v živote šťastní.
Vďačnosť má 4 časti.
Všímanie si.
Mali by sme deti priviesť ďalej ako je poznámka: „Čo sa povie?“. Ide o to, aby si uvedomili veci, momenty, udalosti, za ktoré sú vďačné. Môžeme sa ich opýtať, či sú vďačné za nejakých ľudí, ktorých majú v živote. Prípadne za to, že na ne niekto myslí a pripraví im darček.
Premýšľanie.
Deti by sa mali zamyslieť, prečo dostali alebo zažili veci, za ktoré sú vďačné. Spýtajme sa ich napríklad: „Čo si myslíš o tomto darčeku?“ „Čo povieš, prečo ti ho ten človek daroval?“ „Myslíš, že ti ho dal, lebo musel alebo chcel?“ „Prečo?“
Pocity.
Sústreďme sa na emócie, ktoré deti prežívajú, keď dostanú darček. Môžeme sa pýtať, ako sa cítia, čo konkrétne im robí radosť a teší ich.
Konanie.
Pomôžme im nájsť spôsob, ako vyjadriť uznanie, ako ukázať, čo cítia pri dare, ktorý dostali. Spýtajme sa: „Ako sa teraz cítiš?“ „Čo povieš, vedel/a by si tento úžasný pocit nejak posunúť ďalej, napríklad obdarovaním niekoho iného?“
Buďme vzorom
Vďační rodičia majú tendenciu vychovávať vďačné deti. Keď sa na nás dívajú, je veľká šanca, že sa naučia ako byť vďačné tým, že vidia a počujú, ako my sami prežívame vďačnosť. Ukážme deťom na vlastnom príklade, ako dokážeme byť vďační a za čo. Môžu nás vidieť pomáhať starým či chorým príbuzným, ale aj neznámym ľuďom, ako oplatíme láskavosť niekomu inému či spustíme vlnu vďačnosti.
Môžeme vďačnosť vyjadriť v rámci ranného alebo večerného rituálu stíšenia sa. Píšme alebo hovorme o tom, za čo sme v živote vďační, aj keď sme mali náročný deň. Ak budú deti počúvať naše myšlienky o vďačnosti, povzbudí ich to k vlastnému prežívaniu. Hoci sa môže zdať, že takéto rituály sú umelé a nacvičené, ak sa vďačnosť stane zvykom, deti ju budú pravidelne praktizovať a bude im prirodzená.