Odborníci radia nenadchýnať sa nad deťmi so slovami: „Ty si ale šikovný/á,“ lebo ich vedieme k fixnému mysleniu. To im v budúcnosti môže spôsobiť veľké problémy. Preto by našim cieľom malo byť tzv. rastové myslenie.
Hovorí sa, že potľapkanie po ramene, uznanie a pochvala je viac ako zvýšenie platu. To, čo motivuje dospelých pôsobí rovnako aj na deti. Lenže nie každá pochvala dokáže naozaj posunúť vpred. Sú aj také povzbudenia, ktoré, napriek dobrým úmyslom, spôsobia viac škody ako úžitku.
Dva spôsoby rozmýšľania
Vedci tvrdia, že existujú dva spôsoby uvažovania – fixné a rastové myslenie. To prvé je založené na niečom, čo je pevne dané a nemení sa, napríklad talent, schopnosti, IQ. Ľudia s týmto myslením hodnotia akúkoľvek situáciu z pozície výhry alebo prehry a potrebujú si neustále dokazovať svoje kvality. Do detí vložíme fixné uvažovanie, ak napríklad chválime ich inteligenciu: „Si taký/á šikovný/á.“ Z dlhodobého pohľadu takto podceňujeme ich výkon a dosiahnuté úspechy. Rastové myslenie naopak spočíva v presvedčení, že vďaka tréningu a najmä snahe sa môžeme neustále zlepšovať. Jeho prínos pocítime najmä, ak veci nejdú podľa plánu.
Práve pri deťoch môžeme podporiť jeden alebo druhý spôsob nastavenia ich mysle. Deti s fixným uvažovaním budú veriť, že sa narodili s nejakými danosťami, schopnosťami, talentom, majú svoju mieru kreativity a výšku IQ. Ak im budeme skladať komplimenty typu: „Vidím, že si sa tomu naozaj venoval/a,“ pochopia, že vďaka vynaloženému úsiliu môže ich IQ ďalej rásť a dosiahnu čokoľvek budú chcieť, ak vynaložia dostatok úsilia, trpezlivosti a času.
Nedostatky fixného uvažovania
Fixné uvažovanie vôbec neberie do úvahy vytrvalosť, motiváciu, odolnosť. Deti s týmto nastavením sa rýchlo vzdávajú, pretože ak im niečo nevyjde na prvýkrát, sú presvedčené, že to nedokážu, pretože nemajú talent, kreativitu, IQ a nemá zmysel sa tomu ďalej venovať. Keď od malička počúvajú, že sa im niečo podarilo, že sú šikovné, potom v prípade, že to nevyjde, logicky odvodzujú, že nie sú šikovné. Automaticky im klesá sebavedomie, čo sa reťazovou reakciou prenáša do ďalších sfér ich života a výsledky vidieť aj v iných úlohách, ktoré majú pred sebou. Motivácia, zvedavosť a prirodzená túžba učiť sa rýchlo rozplýva.
Profesorka psychológie na Standfordskej unvirzite, Carol Dweck, zistila, že deti s fixným uvažovaním skrývajú svoje pochybenia a dokonca ak sa im niečo nepodarí a o svojich chybách klamú. Až 40% detí, ktoré boli chválené za svoju inteligenciu klamalo, keď malo anonymne napísať počet svojich chýb na papierik. Naopak, u detí, ktoré chválili za snahu, bolo toto číslo omnoho nižšie, klamalo len 10% z nich.
„Znamená to, že pre deti, u ktorých chválime IQ, sa stalo to, čím sú, tak veľmi dôležité, že nedokázali povedať pravdu ani anonymne, na kus papiera niekomu, koho v živote nevideli.“ Ak deti veria, že inteligencia je daná, samy seba hodnotia – múdry/hlúpy. Namiesto toho, aby videli chybu ako príležitosť venovať sa danej veci viac, vnímajú ju ako nedostatok schopností a skôr sa sústredia na to, ako zabrániť okoliu, aby zistilo, aké sú hlúpe a neschopné. Deti s rastovým uvažovaním však začnú hľadať pomoc, ak si s niečím nevedia poradiť a veria, že majú schopnosti, aby našli riešenie, ibaže ich ešte v sebe neobjavili.
Ako rozvinúť rastové myslenie
Buďte vzorom
Tak ako vždy vo výchove, aj tu platí, že začať by sme mali od seba. Deti sa nenaučia to, čo im povieme, učia sa to, čo vidia. Ukážte im, keď sa vám niečo nepodarí a tiež, že vás to nevyhodí z rovnováhy. Porozprávajte sa o tom, čo sa môžete naučiť v situácii, ktorá nevyšla podľa plánu. Skúste sa napríklad detí každý deň spýtať, čo sa dozvedeli, či urobili nejaké chyby a čo sa z nich naučili. Ani si to neuvedomia, ale čoskoro budú prichádzať s odpoveďami, pri ktorých spoznáte, že využívajú rastové myslenie.
Neúspech je prirodzenou súčasťou učenia sa a vôbec nesúvisí s tým, ako je dieťa schopné. Práve zlyhanie je jednou z najbežnejších príležitostí učiť sa.
Chváľte snahu
Skúste sa zastaviť, keď budete chcieť nabudúce obdivne zvolať: „Jéj, ty si ale šikovný. Ty si skutočne múdra.“ Nehodnoťte ich talent, ani inteligenciu. Zamerajte sa na snahu a pochváľte spôsob riešenia, aký si zvolili. Pri známkach nezáleží na čísle, ale na to, koľko úsilia dieťa do problematiky vložilo. Ak má jednotku, ale nič pre ňu neurobilo, s pochvalou šetrite. „Páči sa mi, že si sa nevzdal/a a snažila si sa. Super, že si vyskúšal/a viac ako jeden spôsob, kým si prišiel/prišla na to, ako to funguje.“
Používajte správne slová
Človek, ktorý má rastové uvažovanie sa nepýta, čo vie niečo urobiť. Jeho otázka znie: „Ako to môžem urobiť?“ Pri odpovediach naučte deti používať slovo „ešte“. Keď vám napríklad dieťa povie, že nevie ako niečo vyriešiť, opravte ho: „Neviem EŠTE, ako si s tým poradím.“ Keď v tom budete dlhšie pokračovať, dieťa to prevezme a bude naďalej používať vo svojom vnútornom monológu.
Neúspech je v poriadku
Nechajte deti, nech občas ochutnajú neúspech, aby sa naučili aj také veci ako je zariskovať a odvážiť sa hľadať iné riešenia. Podporíte tak rozvoj ich kreativity, spôsob riešenia problémov, pripravenosť zdolať výzvy. Učenie by nemalo spôsobovať stres, ale príjemné pocity z objavovania. Ak sa dieťaťu niečo nepodarí, oceňte snahu a pomôžte im nájsť spôsob, ako by to mohli urobiť tak, aby nabudúce dopadli lepšie. Ukážte im neúspech ako výzvu a príležitosť niečo nové sa naučiť. Zameriavaním sa na snahu, bez ohľadu na negatívny výsledok, podporíte u detí sebavedomie, motiváciu učiť sa a zabojovať.