Aj deti robia chyby. Ukážme im, že sú príležitosťou naučiť sa niečo nové, nie dôvodom na trpké pocity zlyhania.
O pol dvanástej mi pípla notifikácia z Edupage, že moja prváčka mala test z angličtiny a dosiahla 93%. Pekný výsledok. Keď prišla popoludní domov, spýtala som sa jej, čo hovorí na test. Očakávala som podobnú radosť, akú som sa snažila v sebe ukryť. Lenže ona sa rozplakala a povedala, že nesprávne priradila slovo „yellow“ k zelenej farbičke. Pomýlila sa a uvedomovala si, že spravila chybu. Nemala 100 %, a teda nedosiahla dokonalosť. Trápila sa, plakala a úprimne ju to mrzelo. Zostala som prekvapená nad tým, ako veľmi túži po perfektnom výsledku. A ten takmer dokonalý sa v jej očiach rovná úplnému zlyhaniu.
Vďaka chybám sa učíme
Túžba po dokonalosti je hlboko zakorenená v našej spoločnosti a v školstve, ktoré bolo dlhé roky založené na známkovaní, teraz písmenách alebo percentách. Každé pomýlenie znamená body dolu. A podobne to funguje aj v živote. Deti na sociálnych sieťach dostávajú palce hore alebo dolu pred očami vrstovníkov, spolužiakov, celej školy. Učia sa úzkostlivo sledovať každý svoj krok, aby sa vyhli strápneniu, chybe.
Pritom odborníci už dávnejšie upozorňujú na to, že práve vyhýbanie sa chybám a ich skrývanie brzdí rozvoj školstva. Naopak, upozorňovanie na omyly a ich náprava prináša žiakom viacero benefitov. Výskumy potvrdzujú, že ak sa v rámci učenia zameriame na chyby a problémy, následne hľadáme spôsoby ako ich vyriešiť, učenie sa stáva síce náročnejším, ale motivujúcejším.
Učenie, ktoré netrestá chyby, podporuje u detí schopnosť premýšľať o samotnom uvažovaní a podporuje sebadôveru, lebo posilňuje sebadôveru detí, že dokážu nájsť riešenie.
Dokazuje to aj pokus vedcov zo Singapuru, ktorí pracovali so siedmakmi v rámci matematiky. Deti rozdelili do dvoch skupín a dali im za úlohu vyriešiť komplexný matematický problém. V prvej skupine žiakom pomáhal učiteľ. Druhá skupina si musela poradiť sama a pri tom narobila množstvo chýb. K riešeniu ani nedospeli. Vtedy zasiahol do procesu učiteľ, pomohol im analyzovať pochybenia, ktorých sa dopustili a napokon našli správne riešenie. V záverečnom teste dostali deti podobné príklady a tie, ktoré boli v skupine „zlyhávajúcich“ v úvodnom pokuse dosiahli výrazne lepšie výsledky. Zdá sa, že ak chceme, aby boli úspešné, mali by sme ich podporiť v tom, aby na začiatku mohli robiť chyby.
Chyby vyvolávajú pocity, ktoré u detí môžeme ovplyvniť
Vedecká obec identifikovala pocity detí (štvrtákov až šiestakov), ktoré cítia, keď si uvedomia alebo sú upozornené na chybu. Reakcie, ktoré z nich vyplývajú, rozdelila do troch základných oblastí. Prvou je odstup, keď sa dieťa stiahne do seba a začne viniť nikoho iného. Druhou je minimalizovanie a pokrok, teda dieťa chybu bagatelizuje a rýchlo sa chce posunúť ďalej. Obe tieto reakcie naznačovali vyhýbavosť. Treťou je ľútosť a náprava. Táto reakcia ukázala, že ak sa deti cítia trochu horšie, snažia sa o nápravu situácie a starajú sa aj o svoje pocity, neskĺzavajú k zbytočnému seba obviňovaniu a aktívnejšie sa snažia nájsť riešenie.
Pri pocitoch dieťaťa zohrávame ako dospelí dôležitú rolu. Možno si ani neuvedomujeme, aký zásadný dopad má naša reakcia na chybu dieťaťa. Napríklad priamo ovplyvňuje ich schopnosť zvládať neúspech, vyrovnať sa s okolnosťami, po páde sa opäť vzchopiť. Vedci zistili, že našou reakciou dokážeme dokonca určiť ako dieťa vníma svoju inteligenciu a tým stanoviť jeho budúcnosť. Ak reagujeme na neúspechy alebo zlé známky dieťaťa s obavami, naznačujeme mu, že sa nezlepší, pretože jeho inteligencia je pevne daná. Na druhej strane, ak sa sústredíme na to, čo sa zo zlej známky môže dieťa naučiť, ukazujeme mu, že jeho inteligencia sa môže ďalej rozvíjať a ono sa môže stále zlepšovať a aj si vylepšiť známky napríklad štúdiom.
Ako pomôcť deťom zvládať chyby
Opäť platí staré známe pravidlo, že sami máme byť vzorom svojim deťom. Zdá sa, že ak ukážeme deťom vlastnú vytrvalosť pri ceste za cieľom, už 15 mesačné batoľatá nás budú napodobňovať. Vytrvalosť je schopnosť, ktorá sa dá naučiť. V každodennom pracovnom alebo osobnom zhone zažívame množstvo momentov, ktoré nevyjdú vždy podľa našich predstáv. Môžeme sa na ne dívať ako na príležitosť ukázať deťom vlastnú zraniteľnosť, ako analyzujeme svoje emócie, hľadáme riešenia a zvažujeme to najefektívnejšie a ako sme pevne rozhodnutí nevzdať sa a pokračovať ďalej. Jednoducho oľutujeme, čo sa stalo a pokúsime sa to napraviť. Uznáme svoje pocity viny pri pochybení a neprestaneme skúšať ďalej, ale pri tom budeme k sebe zhovievaví.
Práve tým, že identifikujeme svoje pocity a uznáme ich, učíme deti, aby sa postavili k situácii čelom. Možno si povedia, že situácia nie je dobrá, ale nie sú v tom samy. Možno ani iní nerozumejú obsahu učiva, je úplne v poriadku nevedieť všetko a v danom okamihu. Dôležité je, že neznižujú svoju hodnotu a zameriavajú sa na hľadanie riešenia.
Ako dospelí ich vieme podporiť tým, že im dáme najavo svoju dôveru a vieru v nich. Ak cítia, že si o nich myslíme to najlepšie, povzbudíme ich do ďalšej práce. Naopak, vedci tvrdia, že deti strácajú motiváciu k učeniu, keď vnímajú, že sú dospelým ľahostajní.
Keď sa vedci pokúšali zistiť ako vytrvalosť ovplyvňuje našu schopnosť vyrovnať sa s chybou a neúspechom, prišli na to, že čím sme vytrvalejší, tým máme vyššie sebavedomie a sebaúctu, nižší sklon k perfekcionizmu a dokážeme sa aj na negatívne udalosti pozrieť pozitívnou optikou.