Taliani sú známi svojou gastronómiou. Raňajky na taliansky spôsob sú dosť odlišné od anglických. Bohužiaľ.
Na druhý deň sme išli do reštiky na raňajky. Milujem tieto dovolenkové švédske stoly. To nie je ako doma, kde mi mladá švacne na tanier chlieb a trojdňovú šunku so slovami: „Zjedz to, lebo je už je to druhý deň po záruke.“ Alebo neurobí ani to a len sa divne zatvári, že prečo má robiť raňajky. Ona sa takto tvári aj pri obede alebo večeri. Neviem, či ešte nepočula o tom, že láska ide cez žalúdok. Ale aby som jej nekrivdil, občas na večeru nachystá syrový alebo šunkový a salámový tanier ako doplnok k vínu. A to považuje za plnohodnotnú večeru, prosím. O polievke a stejkoch s opekanými zemiakmi môžem iba snívať. Ešte že sú tie menučka.
Na raňajkách jem všetko zaradom
Raňajky na dovolenkách milujem preto, lebo si môžem vyberať z množstva jedál, ktoré doma ani nejem, ale tu si rád doprajem. Veď keď dávajú ber. Najprv vajíčka v akejkoľvek forme, praženica, na tvrdo, omeleta, volské oko, fakt čokoľvek a aj všetko naraz. Potom si dám druhé kolo nejaké párky, šunky, salámy, mäso. Nakoniec ešte dojedám ovocie, ktoré mladá v návale zdravej stravy ponakladala a zvyčajne nezjedla. K tomu dve kávy, džús a potom už len blízka toaleta. Deň sa môže začať.
Aj tu sme išli na raňajky. Káva a čerstvé pečivo rozvoniavali z ďaleka a ja som sa už strašne tešil. Na tie vajíčka, čerstvý chlieb, slaninku, zeleninu. Ani neviem, čo si hneď vyberiem. Pri švédskych stoloch sa hmýrili ľudia. Mladá išla obsadiť miesto na sedenie, ja som rovno zostal pri pulte. Škvŕkalo mi v bruchu a nechcel som strácať čas.
Vzal som do rúk ten najväčší tanier a očami hľadal praženicu. Ach, keby tak bola s cibuľkou a s hríbmi. Prešiel som od prvého stola pomaly až k poslednému. Croissanty, koláčiky biele, hnedé, tmavé. S ovocím, orieškami, s nejakým krémom. Nutella, džemy, karamel. No, mladá, ktorá miluje sladké raňajky, bude šťastná. Kde je tá praženica? Idem ďalej, počet stolov za znižuje, ale na slané pochúťky som ešte nenarazil. Zostáva posledný stôl. Preboha! Veď tam je len chlieb a pečivo. A predsa, ešte jeden box. Zakrytý. Asi aby boli vajíčka pekne v teple. Nie! Je tam chlad a vnútri zmrzlina. To nemyslia tí Taliani vážne. Možno mi niečo ušlo. Odstúpim a vraciam sa na začiatok. Nakúkam spoza chrbtov ľudí (to bola doba, keď sme sa tisli jeden na druhého a dýchali si na krk) a hľadám a hľadám. Nič!
Nemáte soľ? Jedzte sladkosti!
Slzy sa mi tisnú do očí. Zvesím hlavu a sklamane sa došúcham k stolu, ktorý vybrala mladá. Som hladný a taký aj zostanem. Sedím pri stole a cítim, ako mi skrúca črevá. Doslovne počujem, ako mi v žalúdku škvŕka. Príde mladá s tanierom plným nejakých sladkých hlúpostí a úsmevom od ucha k uchu. Položí to na stôl a vzápätí odbehne. Vráti sa s miskou plnou nutelly. To nemyslí vážne! Zase odbehne a donesie jahody. Konečne mi venuje pohľad. Tvári sa nechápavo. Vysvetľujem, že nemám čo jesť. Nechápe. Tvrdí, že stoly sú plné jedla. Akého jedla, preboha? Rozhliadnem sa navôkol.
Všetci spokojní, napchávajú sa, smejú, popíjajú kávičku. Ja sa snažím neplakať. Mladá si labužnícky namáča jahody do čokolády a strká do úst.
To, čo by som inokedy považoval za zaujímavý spôsob predohry odkukaný z lacných starých filmov, mi teraz spôsobuje bolesť žalúdka.“
Sedím a nervózne klepkám nohou. Dožer už!
Konečne doje, dopije kávu a ideme ku svojmu karavanu. Aspoň že mi mama zbalila zavárané mäso. Otvorím ho a od hladu ani nezohrievam. Nie je to reštika, ani mi také studené až tak nechutí, ale chcem dať najavo dôrazné znechutenie z rána. Mladá sa smeje a chystá veci na výlet do Florencie. Ani sa mi nechce ísť. Ale možno sa v meste najem.