Takto je to so všetkým. Vždy niečo robíš po prvýkrát. Blbé je, že hneď čakáš, že ti to pôjde super. Aspoň ja to tak mám. Dostala som odrážadlo, sadla som si na neho a pomaly prešla kúsok. Potom väčší. Potom na mňa všetci pokrikovali, nech idem rýchlejšie. Tušila som, že nemám tak ísť.
Ale chcela som to skúsiť a dopadlo to presne tak, ako čakáš.
Teraz som si mohla vybrať. Nechám to tak, veď na čo mi bude jazda na odrážadle? Môžem všade chodiť peši, tak ako doteraz. Trvá to síce dlhšie, ale aj tak vždy prídem tam, kam mám. A celá, nekrvavá. Alebo som sa mohla rozhodnúť, že na odrážadlo vysadnem ešte raz. A skúsim to znova. Samozrejme, s rizikom, že spadnem zase.
Čo by spravil/a ty?
Mama mi povedala, že keď som bola malá a učila sa chodiť, spadla som na začiatku zakaždým.
Vraj, keď by som to vtedy vzdala, do dnes nechodím. Len chodím po štyroch.
A prišla som na to. Chcela som sa prepravovať rýchlo. Rýchlejšie ako keď ideš chôdzou. Povedala som si – Nevzdaj to! Vysadla som na odrážadlo a skúsila to znova. Išla som tak pomaly, že rýchlejšie by som bola prešla pešo. Ale nevadí, nespadla som.
Prešla som kúsok, zastavila. Prešla ďalší kúsok, zastavila. Išlo to. Síce nie tak rýchlo, ako by som chcela, ale za to bezpečne. Podarilo sa mi prejsť z domu až na ihrisko. Pomaly a s prestávkami. Na druhý deň som to spravila zase. Aj keď ma boleli nožičky. Chcela som byť rýchla, ísť s vetrom o preteky. Preto som pokračovala celý týždeň.
Vieš, čo sa stalo potom?
Vyhrala som. Nad túžbou zahodiť odrážadlo a nikdy na neho nesadnúť. Ako odmenu som dostala schopnosť rýchlo jazdiť, nebáť sa, že spadnem a zraním sa a nálepky, ktoré som si na odrážadlo nalepila. Teraz sa môžem naháňať s veľkáčmi a byť aspoň rovnako rýchla ako oni.