Ona a ja
Keď sa narodilo dieťa, prinieslo naivitu a takú obrovskú vieru v dobro, že ma to šokovalo. Písala som vtedy o rodičovstve a výchove detí a pri tom som sa naučila, že ak sa stane niečo veľmi zlé, tragédia obrovských rozmerov, ako teroristický útok alebo živelná pohroma, mali by sme sa s deťmi o tom porozprávať a zdôrazňovať jednu zásadnú vec. Fakt, že vždy na miesto nešťastia prichádzajú „helpers“, pomocníci. Sú to ľudia, ktorí v našom svete predstavujú dobro. Záchranári, lekári, zdravotné sestry, hasiči, policajti, civilná ochrana, vojsko, dobrovoľníci.
Myslím si, že takéto dobro máme v živote všetci. Každý z nás už niekedy stretol niekoho, kto mu pomohol. Nezištne, dobrosrdečne a možno si ani neuvedomil, ako to mohlo tomu druhému človeku zmeniť život.
TEN, KTO POMOHOL MNE
Ja sama som pred časom odišla do zahraničia bez toho, aby som tam niekoho poznala alebo mala prácu. Pomohol mi človek, ktorý sa volal Marek (priezvisko si už nepamätám), bol z Čiech a v práci spomenul, že pozná dievčinu, ktorá vie po anglicky a hľadá si prácu. Dal mi číslo na šéfa marketingu, zavolala som mu, dohodla si stretnutie a dostala prácu snov. Ten Marek mi veľmi pomohol, obrátil život naruby a asi ani o tom netušil. Mareka som viac nevidela. Myslím, že každý máme takého Mareka a deti by mali o ňom vedieť. Že tých Marekov je veľa, oveľa viac, než takých ľudí, ktorí robia zlé veci. A možno by sme si to mali pripomenúť aj my, dospelí, najmä, keď je nám tak nejak ťažšie.