Ľutovali nás, Taliani. Že prehráme vo futbale. Káva nás mala utešiť. Tak dobre som sa bavil, až som zistil, že viem po taliansky nejak úplne prirodzene, ani som sa nemusel učiť.
Nad ránom sa v aute rozhostila romantická atmosféra. Pustil som potichu pesničku Felicita, nasadil slnečné okuliare (tie musia byť) a cítil som sa ako Talian, len voňavka a káva mi chýbala. Pozrel som sa na mladú a čakal som jemný úsmev na perách, chvenie mihalníc a príjemné zobudenie sa. Lenže ona mala hlavu tak divne vykrútenú, zvesenú a normálne jej stekala slina. Pohla sa, zamrvila na sedadle a … prdla! Tak toto som fakt nečakal. Toľko k rannej romantike. Otvorila oči, zasmiala sa a stiahla okienko. Haló! Som tu hneď vedľa. A áno, počul som to a aj to cítim. Ale keďže sa očividne nechcela ospravedlniť za to hulvátstvo, rozhodol som sa to pre tento krát prejsť veľkorysým mlčaním.
Pozrela na mňa a spýtala sa, kde sme. Prekvapene som zdvihol obočie. „Nehovoril niekto, že nebude spať? Že vydrží so mnou celú cestu hore?“ Usmiala sa a vysúkala zo seba: „Prepáč. Nejak som to nedala. Potrebujem si umyť zuby a dať si kávu.“ No super. Hlavne, že ja celú noc šoférujem, unavený, dolámaný, s boľavými nohami a ona si potrebuje umyť zuby a dať si kávu. A že som ju doviezol celú a živú a zdravú do Talianska, za to sa vďaky nedočkám? Asi nie. Načo sa vôbec snažím.
„Už sme v Taliansku,“ oznámil som bohorovne a dodal: „Teraz čakám, že okolo prefrčí nadupaná Alfa. Pozri, už idú, žraloci.“ V spätnom zrkadle som videl, ako sa šialenou rýchlosťou rútia za nami talianski šoféri. Presne podľa všetkých stereotypov. Veľké, červené, športové autá. Aj policajné. Brutál štýlové. O jazdných vlastnostiach talianskych áut si síce myslím svoje, ale dizajn áno. To vedia robiť. Vždy im záleží najviac na tom, aby dobre vyzerali. To ostatné je druhoradé. Nech dobre vyzerajú a dobre voňajú.
Lastovičky na drôte
Zbadal som odbočku na pumpu. Skvelé. Spravíme základnú hygienu, sprcha bude musieť počkať. Mladá je zvyknutá sprchovať sa každé ráno a potom podľa potreby. Mal by som pustiť časovač, kedy začne byť nervózna, že sa neosprchovala. Zobrali sme si zubné kefky, pastu, suché deodoranty a peniaze. Dáme kávu a užijeme si pravé talianske ráno.
Vošli sme dnu. Pri pulte sedelo asi osem Talianov. Scéna ako z filmu. Tá mimika a gestá. Tešil som sa najmä na to, že budem počuť ten emóciami nabitý rozhovor s vášnivými prejavmi neverbálnej komunikácie a najmä typické gesto, pri ktorom spoja palce s ukazovákom a prostredníkom a budú mávať dlaňou a vykrikovať: „Kapito?!“ Nebolo to celkom tak.
Sedeli pri pulte na vysokých stoličkách ako také lastovičky na drôte. Bavili sa strednou intenzitou a vôbec neukazovali žiadne emócie. Pred každým stála malilinká šáločka, tipujem s nejakou brutálne silnou kávou, ktorá by mňa a mladú odstrelila rovno na toalety. Keď sme otvorili dvere, všetci sa obrátili a so záujmom sa pozreli na nás.
Neviem, čo to do mňa vošlo, asi tá únava, ale zoširoka som sa usmial a zvolal: „Buongiorno amici!“
Mladá vyprskla do smiechu a Talianom zahral na tvárach pobavený úsmev. Zdvihol som kefku a očami pokynul na toalety.
Rozdelili sme sa išli každý svojím smerom, odprevádzaní veselým šepkaním domácich. Samozrejme, pastu sme mali len jednu a samozrejme, mala ju mladá. Tak som si kefku len opláchol a prišiel na zaujímavé zistenie. Vedeli ste, že aj keď si po umytí zubov kefku oplachujete, stále tam zostáva trochu pasty, že ju môžete použiť aj na ďalší krát? Umyl som si teda zuby so zoschnutými zvyškami pasty, dal si pod pazuchy deodorant a vedel som, že vôňou teda u nikoho nezabodujem. Ale vôňa kávy pri pulte bola taká prenikavá, že mi to vôbec neprekážalo.
Hovoriť po taliansky vie každý
Keď som vyšiel z toaliet, mladú som nevidel, asi bola ešte dnu. Talianske lastovičky sa rozostúpili a zavolali na mňa. Uvoľnili nám miesto medzi sebou. Prišiel som k nim a niečo mi hovorili. Ničomu som nerozumel a barman postavil predo mňa tú mini kávu a nejaký koláčik. Začali sme sa baviť. Ja lámanou angličtinou, oni suverénnou taliančinou. Potom som plynule prešiel do taliančiny aj ja. Veď dohovoriť sa po taliansky je úplne jednoduché. „Bon džorno, bene, bella ragaca. Duo kapučíno. Vino rosso, vino bianco. Grazie.“ Čo viac človek potrebuje? Bolo to super.
Prišla mladá a prisadla si, aj ona dostala kávu a koláčik. Angličtinu mala lepšiu, ale nepomohlo jej to, lebo Taliani sa držali svojej materinskej reči a ja s nimi. Zistili sme, že sa tešia na futbalový zápas, ktorý mali o pár dní hrať s nami a že nám síce prajú šťastie, ale nepochybujú o svojom víťazstve. Futbal je ich najväčšou vášňou a sú to Majstri sveta. A tak sa aj správajú. Boli sme z nich úplne uchvátení. Hlavne ona, tak som sa ťahal radšej ďalej. Nepotrebujem, aby sa zabávala celé dopoludnie s nejakým voňavým Giovannim a Francescom.
Tá káva bola inak brutálne horká a silná a koláčik presladený. Neviem, či v ten deň chlapci robili, ale my sme s nimi posedeli tak pol hodinu a potom sme sa pobrali k autu. Oni tam družne v dobrej nálade zostávali naďalej objednávali ďalšie kolo káv. Za raňajky sme neplatili. Pozvali nás. Lebo im bolo ľúto, že ten futbal prehráme.