Negatívny hlas, ktorého cieľom je pokoriť nás, počujú v hlave aj deti. Je to vnútorný kritik. My im môžeme pomôcť poraziť ho.
Dcéra dostala úlohu nakresliť lastovičky. Také tie, ktoré sedia vedľa seba na drôtoch v auguste a chystajú sa odletieť do teplých krajín. Dajú sa nakresliť jedným ťahom a majú predškolákov pripraviť na skutočné písanie.
Dieťa vidí vzor, vyvaľuje oči, vystrkuje jazyk, pršteky sa mu potia, sústredí sa. Prvá lastovička síce nesedí na čiare, ale aspoň sa s trochou fantázie podobá na svoj vzor. Druhá už menej a tretia vôbec. Má taký rozkročený chvost a tučné bruško, že by sa v živote na žiadnom drôte neudržala. Čím viac sa dieťa blíži ku koncu riadka, tým menej sa čiary podobajú na lastovičky. Ja to vidím, dcéra to vidí. Zdvihne hlavu a uvoľní kŕčovité zovretie prštekov.
Lastovičky sa na tú predkreslenú lastovičku vôbec nepodobajú. Dieťa sa z frustrácie rozplače, pretože nedokáže nakresliť obyčajnú lastovičku. A niekde vnútri možno počuje hlas, ktorý je nástojčivo šepká, aká je neschopná, nikdy to nedokáže a navždy už zostane taká hlúpa. Zahodí ceruzku, plače a z úst sa jej derú vzlyky: „Nechcem kresliť lastovičky. Neviem to a nejde mi to. Nikdy to nedokážem.“
Vnútorný kritik si želá vaše zlyhanie
Ten hlas je jej vnútorný kritik. Je to hlas, ktorý počujeme všetci. Aj deti dokážu byť samy sebe najhoršími kritikmi.
Ak negatívneho vnútorného kritika počúvajú často, vyrastú a budú k sebe ostrí aj v dospelosti.
Vnútorný kritik nás súdi, spochybňuje, znevažuje a stále opakuje, že na to nemáme, že to nedokážeme. Rozpráva s nami tak pohŕdavo, ako by sme my nedokázali hovoriť s nikým iným. „Som hlúpy. Na toto fakt nemám. To nedám. Nikdy sa mi nič nepodarí. Nikdy nič nedosiahnem.“
Psychológovia tvrdia, že byť sám sebe kritikom, je bežné.
Každý z nás občas rozpráva so sebou negatívnym tónom, lenže aj to zásadne ovplyvňuje našu mienku o nás, o ostatných, aj o tom, ako vnímame svoje zážitky a skúsenosti.
Navyše, vedci vo viacerých štúdiách preukázali, že takáto krutá sebakritika môže škodiť nášmu emočnému aj fyzickému zdraviu a spôsobovať širokú škálu ochorení, od depresie cez úzkosť, vysoký krvný tlak až po celkovú nespokojnosť so životom.
Vnútorný kritik sa nám vo veku 7 rokov vysmeje, keď sa pri čítaní zakoktáme, vo veku 16 rokov sa schová pod lavicu a pred testom nám pošepká, že zlyháme, lebo nič nevieme, keď sa hlásime na ďalšie štúdium, spýta sa nás na čo tam chceme ísť, aj tak nás nevezmú a nikdy nebudeme v živote úspešní. Má pravdu? Možno, ale na tom nezáleží. Odborníci radia zastaviť negatívny rozhovor so sebou hneď na začiatku. Vždy sa môžeme so sebou zhovárať ako s najlepším priateľom, milo, príjemne, s pochopením.
Premôžte svojho vnútorného kritika
Deti sa naučia to, čo vidia, že robíme, nie to, čo im hovoríme. Keď im ukážeme, že dokážeme s pochopením prijať aj negatívne stránky života, že stojíme pri nich, keď zakopnú a potknú sa, naučíme ich, že majú rovnakú moc.
Je to cesta k slobode, vďaka ktorej nemusia byť dokonalí, budú a môžu robiť chyby, nesprávne rozhodnutia, na ktorých sa poučia a zistia, čo ich posúva vpred a čo im robí radosť.
Vnútorný kritik nechce, aby sme o ňom vedeli. Je rád, ak si myslíme, že je našou prirodzenou súčasťou. Lenže on sa s nami nenarodil. Sami sme si ho vypestovali a teraz to robia naše deti. Rastie, ak deti počúvajú ako ich kritizujeme, posmievame sa im, krútime nad nimi hlavou. Preto odborníci radia začať tým, že ho od seba oddelíme. A dáme mu smiešne meno. Bude sa nám s ním ľahšie rozprávať.
Pobavte sa s tým arogantným vnútorným hlasom
Keď ho už poznáme po mene, môžeme s ním viesť dialóg. To mu vezme vietor z plachiet. Ak mu jednoducho povieme, že ho nechceme počúvať, uvedomíme si, že máme na výber.
V momente, keď sa začne ozývať, pošleme ho preč a nebudeme mu venovať pozornosť.
Ak bude naliehať, povieme mu, že je klamár a nechceme ho počuť, pretože namiesto toho budeme počúvať seba a budeme k sebe čo najmilší.
Vnútorný kritik počíta s tým, že sa nechceme hanbiť. Preto chceme byť dokonalí a mať všetko spravené najlepšie. Hanba je príšerná obluda, pred ktorou sa chcú skryť aj tí najsilnejší z nás. Najúčinnejšie proti nej funguje pozrieť sa na ňu zblízka a zamerať sa na príbeh, ktorý nám ukazuje. Hanba má totiž rada tajnosti. Keď sa však porozprávame sami so sebou zistíme, že aj keď nám niečo nevyšlo, pomýlili sme sa alebo urobili chybu, stále sme v poriadku.
Áno, nedokonalosť je všade, ale zdržme sa zbytočných súdov a kritiky.
V momente, keď sa začne ozývať, pošleme ho preč a nebudeme mu venovať pozornosť.
Nedokonalosť nedokáže zmeniť to, akí sme úžasní
Ak počujeme u detí hlas negatívneho kritika, máme tendenciu hneď zasiahnuť. „Nie, nie si hlúpy. To nehovor.“
Keď vidíme milovanú osobu trápiť sa, je pochopiteľné, že chceme hneď zasiahnuť a vec opraviť, otupiť ostré hrany a odstrániť trápenie.
Niekedy je však to najlepšie, čo môžeme urobiť, udržiavať svoje nutkanie na uzde, pretože im umožníme objaviť niečo, čo ich posilní.
Psychológovia radia radšej dieťa previesť procesom sebauvedomovania so štipkou empatie. Uznajme jeho pocity, aby ich vedelo prijať. Môžeme povedať: „Vidím, že dnešná úloha je pre teba výzvou. Chcel by si ju mať najlepšiu, že?“ Potom ho môžeme povzbudiť: „Vidím, že sa veľmi snažíš.“ Takto dieťa zistí, že nedokonalosť nie je niečo, čo by zmenilo to dobré v ňom. Môže urobiť chybu a ďalej sa snažiť, byť pracovitým, usilovným, odvážnym. Chyba je niečo, čo sa vyskytne v jednom okamihu, ale nedokáže zrušiť fakt, že naše dieťa je skvelé.
Dovoľme deťom robiť chyby
Deti majú právo sa mýliť, objavovať hranice územia, na ktorom im je ešte dobre a skúmať to, čo je za nimi.
Ako rodičia môžeme urobiť jednu zásadnú vec. Dať im priestor robiť chyby, ktoré urobiť musia.
Pretože vďaka nemu sa budú vedieť posúvať ďalej a nezostanú uväznené v bezpečnej zóne istoty, bez možnosti rozletu. Ak ich budeme kritizovať, súdiť alebo hovoriť: „Hovoril/a som ti to!“, neumožníme im preskúmať svoje chyby. Nikto sa nechce cítiť ako blbec. Ani trojročný chlapček, ani 80 ročná susedka. Čím menej sa budú takto cítiť u nás, tým väčšia šanca, že sa naučia a nájdu svoju cestu napriek prekážkam, ktoré im vojdú do cesty.