Hanbu zažije každý z nás ako jednu zo silných negatívnych emócií, ktorá nás môže zásadne poznačiť a vyústiť do psychických ochorení. Deti môžeme naučiť, ako jej čeliť.
Kedy ste ako dieťa zažili hanbu? Čím vás niekto zahanbil? Určite si to pamätáte. Žiaľ, je to tak silný a negatívny pocit, že sa z neho stane kľúčová spomienka. Nedá sa z hlavy vymazať a jej pachuť nás bude prevádzať od detstva, cez dospelosť, až do staroby. Mnohí z nás svoje prečiny súvisiace s hanbou odhalia až na smrteľnej posteli.
Hanba zásadne negatívne ovplyvňuje deti
Pocit hanby nevedie deti k tomu, aby si uvedomili, že konajú v rozpore so svojimi hodnotami. Naopak, priamo ich motivuje, aby robili všetko tak, aby sa vyhli problémom. Budú robiť to, čo od nich očakávame ako rodičia alebo spoločnosť, ale nie preto, lebo to chcú alebo tak cítia.
Hanba mení deti na poddajných jedincov, ktorí budú robiť veci tak – ako sa patrí – bez vnútorného presvedčenia o tom, že je to správne a dobré.
Dieťa, ktoré sa hanbí, sa cíti malé a bezmocné. Bude sa snažiť získať svoju silu späť a môže to urobiť niekoľkými spôsobmi. Nájde si niekoho ešte slabšieho a na ňom si dokáže svoju silu. Bude sa snažiť svoj prešľap schovať a uchýli sa ku klamstvám a tajnostiam.
Hanba vedie k ťažkým psychickým problémom
Hanba spôsobuje, že sa deti cítia zle, pretože niečo potrebujú, chcú, po niečom túžia.
Ten pocit však hovorí o dieťati, nie o jeho činoch a brzdí ho v rozvoji jeho potenciálu.
Hanba zásadne ovplyvňuje pocity a správanie detí. Tie nekonajú z vnútorného presvedčenia, ale z obáv vyhnúť sa problémom – a následnej hanbe. Sústreďujú sa na to, aké sú v očiach vonkajšieho sveta, nie na to, čo urobili.
Tí, čo majú sklon k hanbe, majú zároveň často nízke sebavedomie a sú častejšie ohrození inými psychickými problémami, veľmi výrazne napríklad depresiou, ale aj úzkosťou a sociálnou úzkosťou.
Naučme deti postaviť sa hanbe
Ak sa ženieme za dokonalosťou, potrebujeme sa vyhnúť hanbe. Hanba v nás vyvoláva túžbu ukryť sa, schovať niečo, za čo by sme sa mohli hanbiť. Preto najjednoduchší spôsob je vyniesť to na povrch. Keď o tom budeme hovoriť, priznáme, že robíme chyby, môžeme sa mýliť, zlyhať. Ale zase sa nám podarí vstať a začať od znovu.
Dôležité je tiež oddeliť správanie od človeka.
My sme ich najlepší učitelia
Tiež nezabúdajme, že sami sme vzorom správania pre svoje dieťa. Díva sa na nás aj vtedy, keď si to nemyslíme alebo neželáme. Neexistuje vhodnejší spôsob ako deťom ukázať správanie, ktoré od nich očakávame ako ten, keď im to sami ukážeme. Dodržujme to, čo im hovoríme aj vo vlastnom správaní. Keď im povieme, aby boli tolerantní, no sami takí nie sme, vlastne im hovoríme, že všetci si zaslúžia, aby sme sa k nim správali pekne, okrem našich vlastných detí. Alebo, že dospelí si môžu robiť čo chcú a byť akí chcú, a deti nie.
Zakaždým, keď s dieťaťom komunikujeme, prispievame j tvorbe jeho seba obrazu.
Ak chceme, aby z neho vyrástol tvorivý, schopný, odolný a silný jedinec, musí poznať seba, svoj obraz. My máme možnosť ho pomáhať maľovať.
Ako ich vidíme my, vidia sa aj ony
Deťom pomôžeme, ak im ukážeme nedokonalosť nášho sveta. Ani my, rodičia, nie sme 100 %. Každý sa môže zmýliť. Tým, že s deťmi otvoríme tému o nedokonalostiach a nebudeme detské činy či myšlienky odsudzovať a kritizovať, pomôžeme im cítiť sa lepšie. Budú vnímať, že v našich očiach sú stále hrdinovia.
To je najviac, čo môžeme pre deti urobiť. Poskytnúť im bezpečné prostredie, v ktorom môžu byť sami sebou, so svojimi nedokonalosťami a chybami, že ich prijímame, stále milujeme a obdivujeme. Ich drobné chyby nemôžu zmeniť to, aké sú, ich osobnosť, to, čo dokážu a ako veľa pre nás znamenajú.