Ak budeme od detí vyžadovať slepú poslušnosť a vynútený rešpekt, nikdy nebudeme mať kvalitný vzájomný vzťah.
Mama chytila svoje trojročné dieťa na ruky a s odporom ho podala otcovi. Ani sa na neho nemohla dívať. „Je mi z teba zle,“ vyštekla. Chlapček plakal, bál sa a nerozumel situácii. Otec ho vzal so slovami: „Ak hneď neprestaneš revať, dám ťa susedovi, zlému ujovi a nikdy sa pre teba nevrátim.“ Mne sa v hrdle vytvorila guča a bála som sa, že zachytím pohľad dieťaťa. Nikdy by som ho už nedostala z hlavy. Lenže ten malý sa vpíjal očami do matkinej tváre. Bezúspešne, nevenovala mu ani pohľad.
Nie, toto nebola scéna vytrhnutá z rodiny, v ktorej rodičia nemajú čas o informácie týkajúce sa výchovy detí. Skôr možno nemajú záujem. Bola to totiž rodina riaditeľky veľkého podniku, ktorá bola zvyknutá na rešpekt nepripúšťajúci nijaký odpor. Rešpekt roky budovaný strachom medzi zamestnancami, ktorí boli závislí na jej náladách a rozhodnutiach, pretože im išlo o živobytie. Teraz sa jej stavia po prvýkrát po toľkých rokoch niekto na odpor. Jej vlastné decko!
Poslušnosť musí byť. „Kázeň, to je to hlavní!“
Čo situácii predchádzalo? Malý syn nechcel odísť z návštevy a odmietal si obuť topánočky. Je to dosť pre rodiča, aby vybuchol a povedal veci, ktoré ani tak nemyslel a ublížil dieťaťu viac, ako si v danej chvíli dokáže predstaviť?
Byť rodičom je extrémne náročné. Naša vlastná výchova nie je nevyhnutne zdrojom inšpirácie, najmä, ak naši rodičia kládli poslušnosť na prvé miesto. Na to, aby ju dosiahli možno používali rôznu taktiku – krik, zastrašovanie, bitku alebo vydieranie, kedy si zaslúžime alebo nezaslúžime ich lásku.
Ak nebudeš poslušná a pekná, neurobíš, čo ti hovorím, nebudem ťa ľúbiť.“
Táto taktika bude fungovať aj dnes. Dokážeme síce deti prinútiť spraviť to, čo chceme, ale z dlhodobého hľadiska si pokazíme vzťah, stratíme vzájomnú dôveru a zoberieme im schopnosť samostatne myslieť, samostatne sa rozhodovať a samozrejme, niesť za to dôsledky.
Deti to nerobia naschvál
Ako rodičia si často myslíme, že by sme mali mať kontrolu nad deťmi, máme plné právo im hovoriť, čo majú robiť, kedy a ako. Ony majú poslúchať. Toto nastavenie v nás upevňuje pocit – ony proti nám. Je to prejav autoritárskej výchovy. Snaha vytvoriť deti na náš obraz.
Čím viac na ne budeme tlačiť, tým viac sa budú ony stavať proti nám.
Možno nie hneď, najmä ak sú ešte malé. Lenže čím budú deti staršie, tým viac to budeme cítiť.
Takto iba si vytvárame nepriateľské prostredie, kde budeme proti sebe bojovať a v konečnom dôsledku nič nedosiahneme. My na nervy, deti na nervy, hustá a nepríjemná atmosféra.
Ako to robiť inak?
Deti potrebujú cítiť kontrolu nad svojim životom, musia vedieť robiť veci po svojom, nie tak ako to robíme my. Ony nie sú my.
Zamyslime sa, čo naozaj chceme pre svoje dieťa, aj pre seba ako rodiča. Chceme ho ovládať? Alebo mu chceme pomôcť? Čo je lepšie a jednoduchšie pre nás? Čo je dôležité pre neho? Určite prídeme na to, že chceme, aby z detí vyrástli zdraví, úspešní a šťastní dospelí. Aby si vytvorili svoj vlastný život a boli v ňom šťastní.
Odborníci sa zhodujú, že ako rodičia veľmi dobre vieme, čo chceme. Poslušnosť, aby si robili si úlohy, chodili na tréning, učili sa. Jednoducho, aby nás rešpektovali. Je to úplne prirodzené. Lenže spýtali sme sa, čo chcú deti?
Dieťa potrebuje podporu rodiča. Potrebuje, aby ho rodič vnímal, videl a počúval. Aby mu rozumel. Aby sa ho zastal, keď potrebuje.
Zastavme sa, nadýchnime a vydýchnime. Premýšľajme o tom, čo dieťa potrebuje v danej chvíli, čo sa deje a čo je pre neho dôležité. Buďme mu oporou. Spoznajme, čo mu bráni v tom, aby bolo v našich očiach „dobré“. Vždy myslime na to, že sme na jednej lodi. Nestojíme proti sebe.
Deti nie sú naši nepriatelia.
Máme obrovský dar, moc a možnosť vytvoriť vzťah, ktorý nám vzájomne pomôže stať sa tou najlepšou verziou samých seba.
Využime ho. Veď preto sme sa stali rodičmi.