Ak sa deti zamerajú na to najťažšie a naučia sa opakovane zdolávať veľké výzvy, vyrastú z nich ľudia, na ktorých bude spoľahnutie. My rodičia, im môžeme výrazne pomôcť.
Prvý najdôležitejší krok je naučiť deti dôležitosť precvičovania, opakovania naučeného. Dokážu síce opakovať napríklad písanie písmen, kopanie do lopty, hru na klavíri, ale nie vždy dokážu na to nájsť správnu motiváciu. Pomôcť by im mala cieľavedomosť.
Precvičovanie musí sledovať stanovený cieľ
Bežné učenie a opakovanie si toho, čo sme si zapamätali, si zrejmepamätáme ešte zo školy. Sústredení tak na polovicu sedíme a precvičujeme si niečo, čo sme si už naučili. Lenže cieľavedomé opakovanie je niečo úplne iné. Je to schopnosť začať niečo opakovať s cieľom časom zlepšiť sa v tom. Dokážu to už päť ročné deti (a zlepšia si tak napríklad motorické zručnosti). Táto metóda je veľmi efektívna pre všetkých školákov a študentov.
Cieľavedomé precvičovanie čohokoľvek má štyri piliere. Ten prvý je zameriavanie sa na slabé stránky. Namiesto toho, aby sme robili len tie veci, ktoré nám idú, v prípade cieľavedomého trénovania robíme presne opačné. Teda tie, ktoré sú pre nás ťažké. Keď napríklad cvičíme na klavíri, budeme opakovať tú časť, ktorá nám nejde. Nesústredíme sa na tie ostatné, ktoré sú pre nás ľahké.
S tým súvisí druhý pilier, spätná väzba. Na to, aby sme zistili, čo nám ide a čo je pre nás náročné, potrebujeme spätnú väzbu, od rodiča, učiteľa, trénera. Keď si dieťa napríklad robí domácu úlohu, môžeme mu pomôcť zistiť, kde má chybu a poradiť sa, ako to nabudúce urobiť dobre.
Tretím pilierom je sústredenosť. S ňou súvisí odstránenie vecí, ktoré nás rozptyľujú. Ťažko sa sústredíme, ak máme po ruke telefón, počúvame rádio alebo vedľa nás sa zabávajú členovia rodiny. Preto je dôležité, aby sme poskytli deťom priestor, v ktorom ich nebude nikto rušiť.
Posledný je už v názve – opakovanie, precvičovanie. Cieľavedomé precvičovanie už z podstaty vyžaduje opakovanie, získavanie praxe v tom, čo nám nejde, sústredenie sa, až kým nedosiahneme úroveň, akú očakávame.
Ako k cieľavedomému precvičovaniu priviesť deti
Ak chceme, aby aj naše deti získali schopnosť cieľavedome si precvičovať náročné učenie, a tak sa v danom predmete zlepšovať, ukážme im, ako sa sami snažíme dosiahnuť svoje ciele. Koľko krokov denne robíme, aby sme sa dostali tam, kam chceme, koľko zlyhaní a chýb máme za sebou, kým dosiahneme úspech. Nech vidia, ako zvládame frustráciu, nepochopenie, odmietnutie.
Porozprávajme im o športovcoch, hudobníkoch, umelcoch, o tom, ako sa snažili, ako sa im nedarilo a predsa sa nevzdali.
Môj obľúbený príbeh, ktorý rozprávam dcére, je o americkom vynálezcovi Thomas Alva Edisonovi. Vraj keď sa ho pýtali, aké to bolo neuspieť pri vynáleze žiarovky tisíckrát, odpovedal: „Nezlyhal som tisíckrát. Vynález žiarovky sa skladal z tisícich krokov.“
Keď deti chápu cieľ, majú motiváciu
Ďalším spôsobom, ako deti motivovať, je povzbudiť ich k tomu, aby si predstavili svoju vytúženú budúcnosť a dobrý pocit, ktorý z predstavy majú. Dokazuje to napríklad aj zaujímavý pokus z Austrálie.
Vedci ukázali štvor až sedemročným deťom tri hry. Golf, hádzanie kruhov a pohárik, na ktorom je priviazaná šnúrka na konci s guličkou a dieťa sa snaží guličku dostať do pohárika. Deťom oznámili, že o chvíľu budú testovať, ako im hra ide. Vždy keď sa im podarí skórovať, dostanú za odmenu nálepku.
Potom rozdelili deti náhodne do dvoch skupín. Pred tým, než odišli z miestnosti, jednej skupine povedali, že môže tento čas využiť na to, aby sa na test pripravila. Druhej skupine oznámili, že môže využiť čas na hranie sa. Vedci sa po chvíli vrátili. Pýtali sa detí, ktorú hru hrali najčastejšie, prečo a čo by mohli urobiť, aby sa v nej zlepšili.
Potom vypočítavali, ako veľmi sa deti venovali cieľavedomému precvičovaniu, podľa toho, ktorú hru si vybrali ako prvú a ako dlho ju hrali. Pozorne zaznamenávali ich odpovede. Ukázalo sa, že vyšší počet bodov získali tie deti, ktoré hovorili o tréningu, zlepšovaní sa, vytrvalosti, než deti, ktoré spomínali zábavu a šťastie pri hre.
Predstava budúcnosti motivuje už predškolákov
Zdá sa, že šesť a sedemročné deti chápu rozdiel medzi cieľavedomým trénovaním a hrou a do tréningu sa zapojili bez toho, aby im niekto vysvetľoval, čo je za ním. Päťročné deti to chápali do istej miery a občas sa zapojili. Štvorročné deti tomuto konceptu nerozumeli. Vedci tvrdia, že pochopenie a účasť na takomto cvičení súvisí s vekom a zlepšujúcimi sa poznávacími schopnosťami.
Mentálne vnímanie budúcnosti, teda schopnosť dokázať si predstaviť budúcnosť a na základe toho niečo robiť, sa začína vyvíjať v predškolskom veku a neskôr sa zlepšuje.
Staršie deti si dokázali reálnejšie predstaviť priebeh testovania a pocit šťastia, keď získajú nálepku. Vďaka tomu cítili silnejšiu motiváciu skúšať si hru. Keď to aplikujeme na svoje malé deti, nemusíme ich učiť predpovedať budúcnosť. Ak sa im napríklad nechce cvičiť na hudobný nástroj, môžeme im pomôcť predstaviť si, ako sa budú výborne cítiť, keď to zvládnu a učiteľ/publikum im zatlieska.
Napokon, vždy keď budeme podporovať svoje deti, aby cvičili, či už je to pre školu alebo v rámci voľnočasových aktivít, ich výkon sa bude zlepšovať. A nezáleží na tom, či donesú domov sošku Oskara alebo zlatú olympijskú medailu. Dôležité je, že sa budú snažiť podať svoj najlepší výkon. Tak vyrastú na človeka, o ktorého sa budú môcť iní oprieť.