Ak ste počuli niečo o tom, ako sa jazdí v Taliansku, verte tomu. Dokonca, je to ešte horšie ako všetky tie chýry dohromady.
Dobre naladení sme opäť sadli do auta a tešili sa na talianske dobrodružstvo. Pustili sme si nejaké talianske rádio a počúvali tie ich srdcervúce piesne o láske. Mladá spievala a ja som si až pery rozhrýzol, čo som sa zdržiaval, aby som jej nepovedal, nech preboha prestane.
Asi žiaden iný národ nedokáže tak strašne prežívať, keď sa baba rozíde s chlapíkom. Ten má brutálne zlomené, rozbité srdce na prach, ako tam tak kľačí v roztrhaných sexi rifliach na nejakej špinavej ceste a krvavé slzy mu stekajú po lícach s dokonalým trojdňovým strniskom až na odhalenú hruď na ktorej visí retiazka so zlatým krížom. Auto, ktoré jeho blonďavá láska šoféruje, mu odfrkne kamene rovno tváre a on len zúfalo za ňou natiahne ruku, ale tá mu vzápätí bezmocne klesne do prachu.
Celý taký utrápený sa nevládze ani zdvihnúť, kľačí na zemi a spieva o dušu, ktorú mu ide rozdrapiť z hrude. Až kým pri ňom nezaflekuje ešte lepší červený kabriolet a neotvoria sa dvere sa strane spolujazdca. Mladý sa doplazí k nim a za volantom uvidí takú čaju v klobúku, šatke a slnečných okuliaroch, že je hneď všetko v poriadku a on sa sviežo vyšvihne sa sedadlo vedľa nej.
Chýry o jazdení v Taliansku nie sú hoax
Vo výbornej talianskej nálade sme prišli až do mesta. Tam sa jazdí! Obiehajú zľava, sprava, trúbia, všetko jeden veľký chaos. A strašne veľa kruhových objazdov, aj s troma, štyrmi prúdmi. Vedel som jedno, za nič na svete sa nesmiem dostať do toho najvnútornejšieho, lebo budem ako Griswaldovci v Ríme, obiehať stále dookola, až do zotmenia, kedy sa zníži počet áut na kruháči a ja sa s trochou šťastia možno nejak prederiem von.
Silou vôle a tvrdohlavosťou barana som sa držal vonkajšieho okruhu a odolával tým bláznivým mopedistom, ktorí sa pripájali ku mne a tlačili sa raz z jednej, raz z druhej strany. Podarilo sa mi šťastne odbočiť, ale v tej chvíli sa mi sprava prešmykol jeden chlapík, ktorý mi ošuchol zrkadlo pri mladej a ukázal vystrčený prostredník a niečo po taliansky kričal. Jasné, že nadávky. A áno, nemal tam byť. Ale to sú talianski šoféri. A tom som ešte netušil, čo ma s nimi čaká. Mladá bola na nervy, stále sa len uhýbala (vnúti v aute!) a chránila si hlavu. Neviem síce prečo, ale sám mal čo robiť, aby som auto ochránil pred zraneniami a aby sme vyviazli z talianskych uličiek nepoškvrnení. Neofukujem to auto len preto, aby ma nejaký Talian česol.
Nestojte na semaforoch ako prvé auto
Chaotická situácia, ktorá mi dráždila nervy sa konečne upokojila a ja som zastavil na križovatke. Vydýchol som a zdôveril sa mladej, ako som rád, že to máme za sebou. Už len táto cesta rovno a mali by sme dôjsť do cieľa. Silene sa usmiala, stále som z nej cítil stres. Stojíme na červenej, nikde nikoho. Zrazu za nami prudko zaflekuje krásna Alfa a dobrzdí asi dva centimetre za mojim zadným nárazníkom. Skoro mi oči vyliezli z jamôk, keď som ju uvidel v späťáku, ako sa rúti. No nič, dal to, chalan. Uprel som pohľad hore, žiarivá červená sa mi vysmievala do tváre.
Zrazu tá Alfa zatrúbila. Šofér v slnečných okuliaroch s vyhrnutým golierikom na tričku stláča klaksón ako malé dieťa pri prvom bicykli. „Čo chce?“ nervózne sa spýtam. Mladá len zdvihne obočie a vyvalí oči. Talian zatrúbi opäť. Čo trúbi? Čo ma znervózňuje? Veď svieti červená!
Talian zaradí spiatočku ako v nejakom filme, zrýchli z 0 na 100, s rachotom motora cúvne päť centimetrov, prudko strhne volant a vyrazí vpred. Len tesne minie môj zadok a keď sa dostane na rovnakú úroveň so mnou, stiahne zrkadlo na strane spolujazdca a poklepká si po čele.“
Akože ja som debil. Potom pridá na jednotke asi na 100, motor zahučí a on stále na červenú! vyrazí vpred. Dve sekundy sa dívam pred seba, oči mi lezú z jamôk a neviem, čo som práve videl. Mladá má stále zdvihnuté obočie a vyjavene hlesne: „Veď je červená!“ Ja viem. Stojíme tam zase sami, čakáme ešte asi 20 sekúnd a potom sa prepne zelená. Zaradím jednotku a dúfam, že už nikdy nebudem prvý na semaforoch. Lebo fakt neviem, či červená v Taliansku znamená to isté ako u nás.
Stan asi nie je pre mladú dosť dobrý
Prešli sme Florenciou a stúpali do kopca. Prvé ubytovanie som vybavil vo Fiesole. Je tam kemping, môžeme si rozložiť stan, oheň, bude romantika. Majú tam aj štýlový bazén, nie ako kempy pri Richnave. Prišli sme na recepciu a začal som vybavovať ubytovanie. Jasné, že v taliančine. Sám som bol prekvapený, ako výborne sa po pár hodinách pobytu dohovorím po taliansky. No mám talent na jazyky, to viem už dávno. A všetky moje bývalky tiež. Uhm, tá jedna …
Miestny Giovanni nás vzal a ukázal nám miesto, kde si môžeme postaviť stan. Hneď pod chatkami. Keď to mladá videla, okamžite vyhlásila, že ona nebude spať v stane. Ukázala na chatku a tónom, ktorý nepripúšťal diskusiu mi oznámila, že ona nebude spať v žiadnom stane na zemi a ak „niečo“ od blížiacej sa noci chcem, mal by som vybaviť normálne ubytovanie, rozumej posteľ s perinou a vankúšom. Skoro ma vystrelo! Zháňam, vybavujem, zabezpečujem, platím a ona len stojí ako kráľovná a ohŕňa nos!
Ale ok, keďže „niečo“ by som aj dal, tak som sa chlapíka spýtal, či by nás mohol ubytovať v tom domčeku. Vydul spodnú peru a pokrútil hlavou, že nie. Povedal, že majú plno. Mladá prižmúrila oči, pohodila rozpustenými vlasmi a vyčarovala asi najkrajší úsmev, aký som kedy na nej videl. A doteraz som ho nevidel! Potom zažmurkala (alebo žmurkla?) a spýtala sa ho, či nám nemôže pomôcť s ubytovaním, vraj máme za sebou strašne dlhú cestu a sme unavení a nevládzeme teraz stavať stan. Naklonila trochu hlavu nabok, stíchla a s prižmúrenými očami mu venovala dlhý pohľad bez jediného žmurknutia.
Aj karavan je vraj lepší ako stan
Keby som to nebol videl, v živote by som tomu neuveril. Miestny Giovanni roztiahol ústa do širokého belostného úsmevu, žmurkol na mladú a povedal, že žiaľ naozaj sú chatky plné, ale vie nám dať inú strechu nad hlavou. A zobral nás do karavanu! Bola tam posteľ, malá kuchynka, umývadlo, dokonca aj toaleta. Iba som čumel. V takom karavane som v živote nespal. Mladá sa na neho usmiala, ja som mu podal fľašu vína a tľapli sme si. Ok, ten hnusný flirt (čo iné to bolo?) odpustím, máme strechu nad hlavou.
Vybalili sme základné veci, najedli sa, konečne sa osprchovali a padli do voňavých perín. Vonku začalo pršať, takže som bol rád, že nemusím stavať stan. Otočil som sa k mladej s cieľom stihnúť ešte „niečo“, ale bolo to zbytočné. Spala. Chcel som sa k tomu vyjadriť, ale sám som mal také ťažké viečka, že som už len akoby z diaľky registroval, ako krásne bubnujú dažďové kvapky na strechu. Nikdy som sladšie nezaspával.