Bitka ako efektívna výchovná metóda detí je dávno prekonaná a odborníci radia využívať vo výchove radšej dôsledky. Tie dokážu deti naučiť mnohé potrebné životné zručnosti.
Čo urobíte, keď uvidíte ako rodič v záchvate zúrivosti udrie svoje dieťa? Keď som toho bola svedkom ja, musela som sa ozvať. Ten rodič potom zhučal aj mňa. Ale pointa je inde.
Pod ťarchou dôkazov o tom, ako bitka poškodzuje dieťa nie je žiaden argument akceptovateľný. A pritom máme po ruke efektívne riešenie – nechať dieťa pocítiť prirodzené a logické dôsledky svojho správania. Stoja na opačnom konci spektra trestov.
Bitka vo výchove ničí mozog detí
Bitie detí, jedna otcovská, dve na zadok. Trestanie detí fyzickou agresiou dospelých bolo bežnou súčasťou výchovy až do konca minulého storočia. Potom však začali silnieť hlasy vedcov, ktorí upozorňovali rodičov, vychovávateľov, učiteľov na zásadné negatívne dopady na vývoj detí a to z krátkodobého aj dlhodobého hľadiska.
Dnes máme na stole dôkazy o tom, že fyzické tresty doslovne menia mozog.
Nie len tým, že bité deti si z detstva odnášajú traumu, ale aj tým, že v dôsledku tvrdej výchovy má ich mozog dokonca menej šedej hmoty. Postihnutá je oblasť prefrontálneho kortextu, ktorá súvisí s depresiami, závislosťou a mentálnymi ochoreniami. Pritom čím viac šedej hmoty máme v tejto časti mozgu, tým lepšie dokážeme zhodnotiť dôsledky svojho konania.
Iróniou je, že čím viac deti fyzicky trestáme za nedostatok sebakontroly, tým viac im schopnosť ovládať sa znemožňujeme.
„Aj mňa bili a aha, ako som sa vydaril/a.“ Argument, ktorý často používajú tí dospelí, ktorí nedokážu alebo nechcú priznať svoje zlyhanie. Toto tvrdenie ale nemá opodstatnenie, pretože nevieme, v akú osobnosť by taký človek vyrástol, keby mu v detstve neublížili.
Bitka učí deti to, čo nechceme
Bitka nie je o deťoch. Je to prejav rodiča, jeho úsudku a správania. Trest nemotivuje dieťa, aby sa zamyslelo nad svojím správaním, aby vzalo zodpovednosť za svoje činy. Neučí ho, aby pochopilo svoje emócie a spôsob ich prejavu. A už vôbec ho nemotivuje k tomu, aby sa správalo inak.
Naopak, trest dieťa zahanbuje a núti ho do zdanlivej poslušnosti, ale v skutočnosti ide len o to, že dieťa rodiča oklame.
Je teda na nás, aby sme sa rozhodli, či chceme, aby sa deti správali podľa našich predstáv preto, lebo sa nás boja alebo nás chcú potešiť alebo preto, lebo vedia, že sa to dá aj inak. V prvom prípade by sme však mali pamätať na to, že trest učí deti, že o ich správaní rozhoduje niekto iný. Kým sú malé, je to rodič, no keď podrastú, môže to byť hocikto, napríklad rovesník.
Medzi trestom a dôsledkami je zásadný rozdiel
Dôsledok je reakcia, ktorá nasleduje po akcii. Môže to byť prirodzený dôsledok, napríklad modrina na nohe, keď spadneme alebo stanovený dôsledok, ako napríklad zabavenie mobilu po tom, ako sa s ním dieťa počas vyučovania zabávalo. Vďaka dôsledkom sa učíme, stávame sa zodpovednejšími, zostávame v bezpečí.
Trest má úplne iný cieľ – zahanbiť, vyvolať pocit viny, ukázať autoritu, ublížiť. Motivácia uložiť trest vychádza z emócií dospelého (hnev a frustrácie) a jeho potreby získať nad situáciou kontrolu.
Kvôli trestu sa deti boja urobiť chybu, vďaka dôsledkom vedia, že chyby sú príležitosťou niečo sa naučiť.
Trest spôsobuje deťom bolesť a utrpenie, dôsledok ich motivuje hľadať riešenie.
Trest stojí na vonkajšej motivácii vyhnúť sa bolesti alebo naplniť predstavy dospelých, dôsledok vychádza z vnútornej motivácie naučiť sa niečo nové.