Desaťročia výskumov potvrdzujú, že akékoľvek násilie na deťoch je neakceptovateľné, neospravedlniteľné a extrémne škodlivé. Je to rovnaký fakt ako ten, že gravitácia je skutočná. Tak prečo ten fakt neberieme do úvahy a stále o ňom polemizujeme?
Ak sledujete weby zaoberajúce sa výchovou detí a čítate si diskusie pod článkami, možno tiež uvidíte množstvo diskutujúcich ľudí, ktorí berú bitie detí ako súčasť bežnej výchovy. Argumentujú najmä tým, že mladá generácia je drzá a nerešpektuje starších, tvrdia, že jedna výchovná facka nikomu neublíži a dokonca obhajujú svojich rodičov, ktorí ich v detstve bili a teraz vďaka tomu sú tam, kde sú.
To posledné je pravda. Len je to dobré?
Legislatíva deti ochraňuje
Dnes máme k dispozícii množstvo vedeckých štúdií, ktoré sledujú generácie detí, výchovu ich rodičov a dôsledky, ktorým musíme čeliť. Všetky výsledky výskumov jednoznačne poukazujú na škodlivosť výchovy opierajúcej sa o bitky či facky. Už pred vyše 30 rokmi boli preto legálne ukotvené práva dieťaťa v Dohovore o právach dieťaťa OSN, ktorých cieľom je ochrániť jeho základné práva, vrátane ochrany pred ublížením.
Kde by sme ako spoločnosť mohli byť, ak by sme už vtedy upustili od násilia na deťoch?
Každý, kto v detstve dostal facku alebo bitku si ju pamätá, napriek tomu, že iné spomienky môžeme mať zastreté.
Dokonca sa dnes presviedčame o tom, že násilie, ktoré na nás páchali rodičia, bolo pre naše dobro.
Prečo chceme biť deti?
Použitie fyzickej sily voči deťom má svoje hlboké korene v minulosti. Spoločnosť sa na deti dívala ako na „podľudí“, a preto si s nimi mohli dospelí robiť, čo chcú. Bitie bolo nielen prípustné, ale priam žiadané, podporované spoločenskými a cirkevnými autoritami.
Nerozumieme ich vývinu
Facka či bitka je však absolútne zlyhanie rodiča. Niekedy rodičia udrú svoje dieťa, pretože nerozumejú jeho vývojovému štádiu a tomu zodpovedajúcemu správaniu. Myslia si, že dieťa ich manipuluje, chce ich nahnevať, chce im niečo vrátiť, pomstiť sa im, ignorovať ich potreby. Lenže to, že dieťa počarbalo bielu stenu v obývačke nie žiadnou schválnosťou, len sa mu zdalo, že je to krásny priestor na to, aby tam nakreslilo jednorožca.
Máme rýchle riešenie a pocit moci
Keď udrieme dieťa, v momente sa nám uvoľnia emócie a získame výnimočný (a prchavý) pocit moci. Iste, možno neskôr ľutujeme, ako sme reagovali, ale v danej chvíli dosiahneme s okamžitým efektom to, čo sme chceli. Dieťa ihneď prestane robiť to, čo robilo a začne plakať. Máme plnú pozornosť dieťaťa a naša frustrácia sa uvoľní. Takto sa dokážeme zbaviť mnohých emócií spojených s negatívnou energiu, napríklad strachu, smútku, šoku, hanby.
Zlyhali sme v prevencii
Niekedy dieťa udrieme, pretože sme zlyhali v zodpovednosti. Sme to my, kto nezaistil prístup k vriacej vode a dieťa sa k nej dostalo, sme to my, kto neochránil dieťa pred tým, než sa rozbehlo na cestu, sme to my, kto neprekryl elektrickú zástrčku. A sme to my, kto nesie zodpovednosť za bezpečnosť našich detí.
Áno, nedokážeme mať oči na deťoch 24/7, ale dokážeme reagovať tak, aby sme deťom neublížili. Ak dieťa vbehne na cestu, my zakričíme na neho, ono vidí zdesenie a strach na našej tvári. Vníma naše emócie, verbálny prejav, napätie v hlase. Vie, že to, čo spravilo je zásadné a nesprávne. Nepotrebuje bitku ani facku na dôvažok. Môžeme mu vysvetliť, prečo sme sa vystrašili a prečo nesmie na ulicu. Ak tomu nerozumie, zostane nabudúce doma. Nemusíme kvôli tomu fyzicky ani emocionálne ničiť svoje dieťa.
Aj mňa bili, aj facka padla a aha!
Áno, je fakt, že väčšina ľudí, ktorí bijú a fackajú svoje deti si to nesie z vlastného detstva. Štúdie tiež dokazujú, že je pravdepodobné, že túto prax použijú opäť, pri výchove vlastných detí. Veria, nielen tomu, že je to normálne, ale aj nevyhnutné pre výchovu.
Bežnou psychologickou obranou, ktorú používa naša myseľ, je prejaviť zranenie, ktoré nám spôsobili iní, tým, že ho neskôr spôsobíme ďalším ľuďom, dokonca aj tým, ktorých milujeme.
Ak nám spôsobí bolesť osoba, ktorá nás má chrániť, je to jedna z najťažších rán, akú môžeme zažiť. Vtedy sa náš detský nervový systém začne preskladávať nanovo. Funguje na báze bezpečia a dôvery, ale začína sa formovať okolo neustálej hrozby. Mozog je ostražitý, reaktívny a neregulovateľný. Dieťa ale potrebuje zostať pripútané k bezpečiu a ochrane rodiča, a tak mozog začne vymýšľať výhovorky a ospravedlnenia. Tvrdí, že to nie je také zlé, že sme si to zaslúžili a že nás to vyformovalo v krásnych a zdravých ľudí. Lenže jediné, čo sa nám podarilo, je odpútať sa od svojich pocitov strachu a bolesti.
Malá facka neublíži
Ak sa k nej uchýlime, ospravedlňujeme sa, že to nie je nič strašné a aspoň si to dieťa zapamätá. Lenže bitka a násilie nikdy neviedli k úprave správania.
Neexistuje situácia, v ktorej by sa fyzický trest alebo facka ukázala ako užitočná alebo nevyhnutná.
Spôsobuje zvýšenú agresivitu detí, antisociálne správanie, stojí za úzkosťami a depresiami, spôsobuje duševné problémy, oslabuje morálne uvažovanie, narúša vzťah rodič-dieťa, zhoršuje kognitívne výsledky a akademické výsledky dieťaťa, znižuje sebaúctu, v dospelosti vedie k antisociálnemu správaniu, duševným problémom, zneužívaniu návykových látok a alkoholu. Prispieva k vyššiemu riziku vážnych chorôb ako sú srdcovocievne ochorenia, rakovina, cukrovka, predčasná smrť, samovražda, nižšie vzdelanie, slabší príjem.