Čo by sme mali urobiť, aby sme nestratili dôveru svojich detí a boli tu pre nich aj v ťažkých chvíľach, ktoré nastanú najneskôr počas puberty.
Deti prichádzajú na svet s obrovskou dôverou. Ten veľký svet pre ne predstavujú jeho najbližší, mama a otec. Maličké dieťatko je úplne bezmocné a bez dospelých a ich lásky by neprežilo. Dôveruje im absolútne bezvýhradne. Obdivuje ich, sú takí veľkí a čo všetko vedia a dokážu.
Lenže časom dieťa zisťuje, že rodičia nie sú úplne dokonalí, majú svoje chyby a aj zlé stránky.
Nezahanbujme ich
Už od malička by mali deti vedieť, že aj keď spravia niečo, čo sa nám nepáči, nestratia našu lásku. Mali by cítiť, že sme schopní zvládnuť aj ich negatívne prejavy správania.
Hocikomu z nás sa môže pritrafiť nehoda, nešťastná náhoda, nepríjemná zhoda okolností, ktorá spôsobí roztrpčenosť, hnev, sklamanie. Ak sa malé dieťa cíti dosť veľké na to, aby si nalialo samo vodu do pohára, lenže pri tom ju rozleje po stole, stoličke až na koberec, nie je v tom jeho túžba pridať nám robotu, nahnevať nás, je to iba smola.
Deti sa vo všeobecnosti snažia potešiť nás, urobiť nám radosť, naplniť hrdosťou. Lenže nie vždy veci vyjdú podľa ich predstáv.
Schopnosť posúdiť situáciu a rozhodnúť sa pre najlepšie riešenie je úplne mimo vývoja predškolákov.
Môžeme sa zamerať na jeho správanie a poukázať, že sa nám nepáči: „Fakt si si myslel/a, že to je dobrý nápad?“ „Ťažko sa to nalieva, že? Myslíš, že by si to nabudúce skúsil/a inak?“ „Viem, že to nebolo naschvál, teraz to treba poutierať. Spravíš to?“ Ale nehodnoťme dieťa a nedávajme mu nálepky: „Si normálny/a? Ako môžeš byť taký/á sprostý/á?“
Ak postavíme pevné základy vzťahu, máme veľkú šancu, že keď sa bude dieťa rozhodovať medzi názorom google, kamarátov alebo partie, príde aj za nami.
Ukážme im, že to zvládneme
Deti sa s nami hádajú ešte ani nevedia poriadne hovoriť.
Výmena názorov je veľmi dôležitá, pretože ukazuje deťom, že ich vnímame, počúvame a na ich názore nám záleží.
To ako reagujeme im ukazuje, či sme otvorení počúvať ich. Ak vyžadujeme ich súhlas, učíme ich, že na ich názore nezáleží a nemôžu mu dôverovať. V živote potom stretnú množstvo ľudí, ktorí budú spochybňovať ich úsudok a vysmievať sa z ich hraníc. Vtedy by už deti mali vedieť, ako uvažujú a mali by byť dosť odvážni, aby odolali tlaku a riadili sa podľa seba.
Lenže kým sú deti malé, môžu si to s nami nacvičiť. Čím viac priestoru budú mať na to, aby si obhájili svoju pozíciu, vyzývali nás a videli, že ich počujeme (nielen počúvame), tým väčšia šanca, že budú používať vlastnú myseľ a spoliehať sa na svoj úsudok, keď pri nich už nebudeme stáť.
S tým súvisí aj schopnosť komunikovať svoje potreby a názory rešpektujúcim spôsobom. Možno sa nás budú snažiť prekričať, nebudú používať tie správne slová, budú ich ovládať emócie. Vtedy by sme sa mali udržať my a zvládnuť našu reakciu: „Počúvam ťa, ale keď tak veľmi kričíš, nerozumiem ti dobre. Keď budeš pripravený/á skúsiť to trochu tichšie, som tu pre teba.“
Hľadajme ako s nimi, nie ako na nich
Keď deti o niečo žiadajú, majú na to dôvod. Keď im to my nechceme dovoliť, tiež máme na to dôvod. Najhoršie je odmietnuť ich obyčajným: „Nie!“ Hneď za tým je obľúbená formulka staršej generácie: „Nie, lebo som povedal/a.“ Lenže ak chceme, aby deti vedeli, že ich počujeme, mali by sme pridať aj dôvod a pozvať ich k riešeniu. „Chápem, že tam chceš ísť, ale bojím sa o teba. Ako by sme to mohli spoločne vyriešiť?“ Dieťa sa cíti ako súčasť riešenia, máme jeho dôveru a nech už bude výsledok akýkoľvek, bude vedieť, že sme ho vypočuli, zvážili jeho argumenty a napokon dospeli k záveru.
Nemusíme vždy dospieť k súhlasu, dôležité je, aby sme deti naučili prijať aj iný názor, protichodný k ich názoru. Aj keď možno nie hneď v danej chvíli, ale budú vnímať našu ochotu načúvať im a snažiť sa vidieť ich uhol pohľadu. Snažme sa zapojiť vlastnú zvedavosť, aby sme porozumeli ich videniu. „Ako si na to prišiel/prišla?“ „Čo by sa stalo, ak by si išiel/išla alebo nešiel/nešla?“ „Prečo je to pre teba dôležité?“
Ukážme im, že nám môžu dať dôveru
Najmä staršie deti sa dostanú do problémov, veď kto z nás nie? To, ako na „prúser“ zareagujeme im ukáže, či si zaslúžime ich dôveru alebo je pre nich lepšie vynájsť sa po svojom.
Ak vychádzame z toho, že máme skvelé deti, ktoré chcú robiť dobré a správne veci, ony to cítia.
Predstavme si náročnú situáciu, napríklad kradnutie v obchode. Dieťa vie, že je to zlé, vie, že z jeho správania budeme smutní, sklamaní, nahnevaní. Nepotrebuje ďalší trest, už len to vedomie stačí na to, aby sa zle cítilo. Keď však za nami príde a povie nám o tom, ovládnime svoje emócie a oceňme odvahu, ktorú muselo nazbierať, aby nám o tom povedalo. Ukážme mu, že dokážeme spolu s ním zvládnuť čokoľvek, len nechceme, aby klamalo.