Chlapci neplačú, veľké baby neplačú, také deti ako ty už neplačú. Často bránime deťom plakať a pritom to robíme viac pre seba, než pre ne, lebo detský plač je zvuk, ktorý nám trhá srdce. Sú aj iné možnosti tíšenia plaču, také, ktoré deťom neubližujú.
Boli sme na dovolenke. Otvorila som dvere na chatke, kde sme bývali a zavolala na svoju dcéru a jej bratranca. „Poďte sa kúpať!“ Deti ležali na zemi, zdvihli hlavu, pozreli na seba, naraz vyskočili a rozbehli sa ku mne. Kým vybehli von, museli ešte prekonať malé schodíky. Päťročná dcéra po nich ladne zoskočila, no rovnako starý bratranec zakopol o vlastné nohy a skotúľal sa dolu. Na mieste sa rozplakal. Stal sa tak okamžitým predmetom zábavy dospelých a jeho mama k nemu priskočila so slovami: „Nerev, už nie nie malé decko. Chlapci neplačú!“
Chlapci neplačú
Podľa Williama Pollacka, profesora psychológie na Harvarde, týmito slovami chlapcov učíme, aby skrývali svoje skutočné city. Chceme z nich mať typických nezbedníkov, podľa obrazu, ktorú nám spoločnosť už dlhšie ponúka – tvrdých, rozhnevaných a agresívnych. Lenže týmto prístupom sa nám darí len zvyšovať počty diagnóz porúch pozornosti a depresií. Navonok sa malí chlapci síce zdajú šťastní, rozjašení a sebavedomí, no v skutočnosti sa cítia osamelí, opustení a depresívni. Ich rodičia často mylne predpokladajú, že príliš veľa pozornosti a lásky z nich spraví tzv. mamičkiných maznáčikov. Dôsledkom je, že v citlivom veku 3-5 rokov zabrzdíme ich zdravý emocionálny vývoj a prerušujeme proces dôverného naviazania sa na mamu a otca. Namiesto toho profesor odporúča úplne sa vzdať predstavy, že potrebujeme svojich malých synov „tvrdými údermi“ zoceliť, aby vďaka tomu vyrástli v nezávislých a sebestačných dospelých. V zdravom vývoji synov neplatí, že chlapci neplačú.
Ani veľké baby neplačú
Keď chlapcom hovoríme, nech nerevú, často pridáme: „Veď nie si baba!“ Akoby bol plač rezervovaný výlučne pre ženy. A to je očividne zlé – byť ako žena. Pritom podľa vedcov sú ženy počínajúc pubertou biologicky náchylnejšie k plaču. Dôvody presne nepoznáme, ale svoju rolu určite zohráva aj hormón prolaktín. Ten je prítomný v mliečnych žľazách a vyvoláva laktáciu, no nachádza sa aj v krvi a slzných žľazách. Chlapci a dievčatá majú počas detstva približne rovnakú hladinu prolaktínu v krvi. Od 12 do 18 rokov úroveň prolaktínu u dievčat postupne stúpa, čo môže spôsobiť, že ženy plačú viac ako muži. Spoločnosť sa však na plačúce ženy díva s úškrnom a označuje ich za emocionálne nestabilné. Pritom aby dokázali udržať slzy, ktoré sa v určitých situáciách prirodzene derú na povrch, musia zabojovať silnejšie než muži. Napríklad na pracovisku slzy znamenajú okamžitú a neodvrátiteľnú stratu rešpektu.
Plač je zdravý
Plač je prirodzená emocionálna reakcia na určité pocity, ako napríklad smútok, bolesť, zranenie. Odborníci tvrdia, že má emocionálny účel, poskytuje uvoľnenie. Akoby sa zrazu v nás pohla nahromadená energia pocitov. Plač však funguje aj ako mechanizmus prežitia. Keď sa nám tlačia slzy do očí, je to znamenie, že musíme niečo vyriešiť. Výskum vedcov v Minesotskej univerzite dokonca preukázal, že plač vyvolaný emóciami zlepšil náladu u 88% ľudí a pomáha aj pri uzdravovaní, zvyšovaní imunity a znižovaní úrovne hnevu a stresu.
Má tiež biochemický účel, vedci predpokladajú, že uvoľňuje stresové hormóny a vyplavuje toxíny z tela. Funguje aj ako neklamný signál našich pocitov, frustrácie, preťaženia alebo snahy upútať niečiu pozornosť. Máme dve možnosti. Buď svoje emócie prežijeme a uvoľníme zdravým spôsobom ako slzy, alebo ich potlačíme a vystavíme sa riziku fyzických príznakov označených pojmom somatoformné poruchy – psychologické alebo vzťahové problémy, ktoré sa navonok prejavujú ako fyzické príznaky.
Nehovorme deťom, chlapci neplačú/dievčatá neplačú
Dívať sa na plačúce dieťa akoby vytrhávalo srdce z hrude rodiča. V snahe zabrániť tejto bolesti pociťujeme neodbytné nutkanie za každú cenu plač okamžite zastaviť, uťať. Lenže naše zvolanie: „Prestaň plakať!“, emócie nezastaví. Naopak. Dieťa si bude myslieť, že robí niečo zlé a začne svoje pocity spochybňovať. Jeho emócie sa stanú bezvýznamnými. Prípadne pochopí, že nerozumieme tomu, ako sa cíti a bude nás chcieť o svojich emóciách presvedčiť ešte nástojčivejšie.
Ak zlyháme v správnom vyhodnotení toho, ako sa naša dcéra alebo syn cíti, stratíme príležitosť naučiť dieťa ako rozpoznať, pomenovať a spracovať negatívnu emóciu pozitívnym spôsobom.
Našim cieľom ako rodičov by malo byť podporovať deti v schopnosti naučiť sa ovládať svoje reakcie na emócie a to dokážeme len keď k nim budeme pristupovať s empatiou a pochopením.
Nesnažme sa odviesť pozornosť
Najbežnejším spôsobom ako rýchlo ukončiť záchvat plaču je snažiť sa upriamiť pozornosť dieťaťa na niečo iné. Túto metódu využívali vo veľkom naši rodičia a teraz ju tiež nezriedka vidíme u ďalšej generácie. Vychádzame z toho, že ak sa nám podarí zaujať dieťa natoľko, že presmerujeme jeho pozornosť inam, samo prestane plakať. Využívame hračky, jedlo, aktivity. „Pozri, čo ti dám. Aha, čo je tamto! Ako bola tá pekná pesnička, čo už vieš?“ Táto snaha o rozptýlenie je však len premrhanou šancou spojiť sa s dieťaťom a naučiť ho ako prijať svoju emóciu, spracovať a poradiť si s reakciou na ňu. Iste, to nefunguje v prípade, ak dieťa plače za hračkou, ktorú mu vzalo iné dieťa. Vtedy je na mieste upútať jeho pozornosť inou hračkou.
Rozptýlenie niekedy zafunguje, ale často len ako náhradná náplasť na boliestku. Nenaučí dieťa ako zvládať podobnú situáciu v budúcnosti alebo ako sa vyrovnať s emóciami spôsobom, na ktorý nebude okolie hystericky reagovať.
Ako utíšiť plačúce dieťa
Funguje to podobne ako v lietadle. Najprv si nasadí masku mama/otec a až potom sa postará o dieťa. Zamerajme sa teda na seba, uvedomme si, ako nás plač dráždi, no napriek tomu zostávame pokojní. Ak zistíte, že sa hneváte, ste frustrovaní alebo v strese, zhlboka dýchajte, pretože čokoľvek poviete alebo urobíte v takomto rozpoložení len prispeje k trápeniu vášho dieťaťa. Pokúste sa uvedomiť a precítiť, čo sa deje vo vašom tele, ako vám bije srdce, pulzuje krv v žilách, ste v napätí.
Keď budete pripravení, znížte sa na úroveň malého dieťaťa, kľaknite alebo čupnite si k nemu a uznajte jeho pocity. Popíšte, čo vidíte a aké emócie u neho vnímate. Pýtajte sa ho, ako sa cíti, čo prežíva. Prejavte mu pochopenie, porozumenie jeho pocitom. Pomôžte mu nájsť dôvod, pre ktorý plače a spôsob ako sa s podobnou situáciou vyrovnať nabudúce. Uistite ho o tom, že ho neopustíte v ťažkej situácii, ak vám dovolí, objímte ho, chyťte za ruku a povedzte, že ho ľúbite. Pokúste sa spolu nájsť riešenie, čím podporíte jeho schopnosť hľadať východiská. Buďte pre dieťa pilierom stability, bezpečia a bezpodmienečnej lásky.