Strach a úzkosť pociťuje každé dieťa a dobrou správou je, že ich môžeme už detstve pripraviť na to, ako sa postaviť čelom svojim obavám a zvládnuť ich v momente, keď sa strach snaží ovládnuť ich.
Najprv musíme zvládnuť svoju reakciu
Čeliť svojim obavám býva jednou z najťažších skúšok, ktoré nás v živote čakajú. Čím skôr sa na tento proces pripravíme, tým lepšie. Problém s obavami najmenších je ten, že my, dospelí, im často nevenujeme pozornosť a keď občas aj áno, zvykneme nad nimi mávnuť rukou a bagatelizovať ich. „No z čoho už len ty máš strach, dieťa, prosím ťa?“
Tento postoj zároveň poukazuje na ďalšiu prekážku, ktorú sami musíme zdolať, keď sa chceme venovať úzkosti dieťaťa – pochopiť strach, pretože často krát vôbec nedáva zmysel. Navyše, málokedy je úplne jasne identifikovateľný moment, kedy sa úzkostná reakcia spustila a čo ju iniciovalo. Sledovať svoje vlastné dieťa, jeho strach a vidieť jeho prehnanú reakciu je silná káva pre každého rodiča. Inštinkt nám velí zachrániť dieťa, preto ako prvé automatické riešenie volíme odstrániť pôvodcu strachu. Dať preč prekážku z cesty. Lenže našim cieľom je pomôcť naučiť dieťa identifikovať a vyriešiť svoje pocity, poradiť si a nie pozametať mu cestičku životom tak, aby nepríjemnosti nikdy nezažilo. Pretože to ani nedokážeme.
Pre dieťa predstavujeme oporu a vďaka dôvere, ktorú nám dáva vo svojom útlom veku, dokážeme zázraky. Práve našou vlastnou reakciou dokážeme mozog dieťaťa upokojiť a pomôcť mu nájsť množstvo spôsobov ako odhaliť vo vlastnom vnútri odvahu a pretaviť ju do vonkajšieho správania. Základom je, aby sme my sami zostali čo najviac pokojní a dobre naladení, veriac si, že dieťa bezpečne prevedieme búrkou, ktorá sa v ňom odohráva. Strach sa nedá napraviť, ani rýchlo zahnať. Na to, aby sa s ním dieťa naučilo vyrovnávať, neexistujú skratky. Ale to, ako na obavy dieťaťa reagujeme, dieťaťu ukáže, ako strach úspešne zvládať alebo ako mu v úzkosti podľahnúť a nechať sa ním ovládnuť.
Uznajte pocity
Psychologička a riaditeľka Mood Disorders Center v Child Mind Institute v New Yorku, Jill Emanuele v rozhovore pre times.com hovorí, že najdôležitejšie je, aby rodič uznal pocity dieťaťa a jeho obavy. Tvrdí, že keď sa nám niekto zdôverí so svojimi obavami, naša prvá reakcia je, že ho chceme uchlácholiť: „To bude v pohode, neboj.“ Lenže keď takto upokojujeme svoje dieťa, berieme mu možnosť precítiť a zažiť, čoho sa vlastne boja. Poskytneme mu síce dočasné uvoľnenie a úľavu, ale neriešime podstatu úzkosti, takže tá sa vráti a bude ešte silnejšia. Psychologička preto radšej odporúča, aby sme sa pýtali dieťaťa na jeho obavy a pomohli mu nájsť spôsob, ako im čeliť.
Strach a obavy nebývajú u detí jednoznačné. Môžu vyzerať ako hysterické scény, krik, agresivita alebo naopak, schovávanie sa za rodiča, pýtanie sa na ruky. V tomto momente dieťa hľadá a potrebuje jedinú vec, bezpečie. Zdesený a možno rozhnevaný rodič by si mal povedať, že neopustí dieťa v tak vypätom negatívnom momente a sústrediť sa na to, aby pocit bezpečia poskytol. Ideálne je znížiť sa na úroveň dieťaťa, aby sa vám lepšie komunikovalo a mať pod kontrolou tón svojho hlasu, nech vyznieva pokojne a podporujúco. Riešiť ostatné veci je v danom momente zbytočné, mozog dieťaťa je pod prílišným tlakom na to, aby dokázal racionálne reagovať. Na to všetko bude čas neskôr.
Pri uznávaní pocitov pomáha, ak dokážeme pomenovať to, čo vidíme. Dieťa pochopí, že mu rozumieme a sme pri ňom, aby sme mu pomohli. Časť jeho mozgu, ktorá ovláda jeho správanie dostáva signál, že našla oporu. „Vyzeráš, že sa bojíš. Je to tak? Ako sa cítiš?“ Každý pocit je tu na to, aby nám naplnil nejakú potrebu. Strach je vlastne potrebou bezpečia, aj keď nebezpečenstvo, ktorému čelíme nemusí byť skutočnou hrozbou. Vedci tvrdia, že ak pomenujeme emóciu, pomôže nám to upokojiť amygdalu a zároveň zvýšiť aktivitu v prednej časti mozgu. Keď má pocit svoje označenie a je nám z toho jasná aj potreba, na ktorú odkazuje, či už je to uistenie, pocit bezpečia, pokoja, tepla, potreba prestane byť taká naliehavá a aj pocit sa prestane zintenzívňovať.
Nechajte hovoriť dieťa
Uznali ste pocity, popísali situáciu. Teraz je čas na to, aby dieťa povedalo, ako to cíti ono a ako vníma situáciu. Samozrejme, prispôsobte komunikáciu veku dieťaťa a pýtajte sa doplňujúce otázky a detaily: „A potom sa stalo čo? A ty si to vnímal ako? Ako si sa pri tom cítil?“ Dieťa rozpráva a pomaly sa upokojuje.
Moment upokojenia je vašou príležitosťou pokúsiť sa logicky vysvetliť, čo je strach, ako sa prejavuje a ako ho zvládať. To, že dieťa bude chápať, ako funguje úzkosť, nesie v sebe veľký potenciál do budúcnosti. Každý z nás hľadá zmysel toho, čo cíti a keď dieťa bude vedieť, čo sa deje s jeho telom počas strachu, pomôže mu to čeliť mu. Úzkosť môže byť pre dieťa desivá, pretože v danej chvíli má pocit, že telo si robí svoje a ono máločo skutočne ovláda. Ak strach riadi mozog, dieťa je presvedčené, že mu hrozí nebezpečenstvo, a preto tak rýchlo dýcha, bije mu srdce, potia sa mu ruky.
Ľudia sa vždy boja neznámeho. Ak vás napríklad prebudia zo sna zvuky a vy viete, že sused má pustené domáce kino, všetko bude v poriadku. V momente, keď viete, že sused nie je doma, budete sa obávať toho, čo sa deje. Fantázia a strach z neznámeho nás dokážu naozaj vydesiť. Podobne funguje aj úzkosť u detí. Ak dieťa bude vedieť, čo sa s ním deje, čo spúšťa jeho pocity, nebude v takom napätí.
Dýchanie pomáha
Jednou z najefektívnejších metód upokojenia je správne dýchanie. Dýchanie zhlboka nám pomáha spustiť fyzické uvoľnenie, ktoré zastavuje mozgovú pohotovosť na úrovni – útoč alebo uteč. Na začiatku to nebude ľahké, uprostred najväčšieho vypätia a stresu pokúšať sa o sústredenie na obyčajné dýchanie, ale časom sa to stane automatické. Pre malé deti je vhodná aj kniha Dýchaj ako macko, kde sú príťažlivou formou spísané rôzne cvičenia, ktoré pomáhajú deťom upokojiť sa a ovládať svoje emócie. Naučte deti rôzne typy dýchania keď sú v pohode a uvoľnené. Dýchanie zhlboka sa stane pre nich jednoduchým zvykom.
7 vecí, ktoré by ste nikdy nemali hovoriť dieťaťu, ktoré sa bojí
Neboj sa
To, že poviete dieťaťu, aby sa nebálo, nespôsobí zázračné zmiznutie strachu. Dieťa sa bojí, cíti strach a vy mu len tvrdíte, že jeho pocity nemajú opodstatnenie a má sa ich okamžite zbaviť.
To nič nie je
Dieťa, ktoré sa bojí, je presvedčené, že sa bojí veľkej veci. Jeho strach negatívne ovplyvňuje ich vzťahy s rovesníkmi, v rodine, školu a ďalšie oblasti jeho života. Je to niečo a je to veľké.
To bude ok.
Keď je mozog dieťaťa vo fáze extrému a reaguje štýlom – útoč alebo uteč, výraz „bude to v pohode“, je úplne mimo jeho sveta a jeho vnímania.
Nemáš sa čoho báť
Naozaj? A čo tak hodnotenia, odmietnutia partie, neúspechu.
Nechaj to na mňa
Deti chcú zvládnuť svoje obavy a zabojovať so strachom. Lenže rodič sa ťažko díva na to, ako dieťa trpí a trápi sa a prirodzený ochranársky inštinkt mu velí odpratať z cesty prekážky. Lenže takto sa dieťa nenaučí prekonávať prekážky.
Nemysli na to
Ľahšie sa to povie ako urobí. Problém je, že aj pre dospelého je náročné prerušiť negatívne myšlienky a vyrovnať sa s obavami.
Neviem, čo robiť
Dieťa potrebuje, aby v najťažších momentoch zostal rodič pokojný. Ak dieťa vidí, že si neviete poradiť, jeho úzkosť rýchlo rastie.