Hovorí sa, aby sme si dávali pozor na myšlienky, pretože tie určujú ako sa cítime, čo ovplyvňuje naše konanie a vnímanie samých seba. Deťom negatívne myslenie zmršťuje svet a bráni v napredovaní. Nepomôže, ak dieťaťu radíme, aby nemyslelo na zlé veci, aby si negatívne myšlienky nepripúšťalo. Pomôže im poznanie, že samy majú schopnosti zmeniť svoje negatívne myšlienky.
„To nedokážem, to som nikdy nerobila. Bojím sa toho,“ povie päťročná dcéra zakaždým, keď s ňou chcem začať akúkoľvek novú aktivitu. Spočiatku ma to pobavilo, potom som to vnímala ako povinnú jazdu, pri ktorej som časom už strácala trpezlivosť, až napokon som postrehla, že ona sa naozaj bojí.
Obavy sú bežným znakom silného a zdravého mozgu, ktorý robí presne to, čo má robiť – snažiť sa nás ochrániť. Životu sa ľudia prispôsobili tak, že prirodzene venujú väčšiu pozornosť niečomu, čo ich môže ohroziť, a teda viac nás zaujmú negatívne informácie než tie pozitívne. Jednoducho na to, aby sme prežili, potrebujeme vnímať viac to, čo nás ohrozuje, ako to, čo nás robí šťastnými.
Lenže niekedy sa nám to môže vymknúť spod kontroly. Vedci spájajú negatívne myšlienky so zvýšeným rizikom mentálnych ochorení, fyzických problémov, ťažkostí vo vzťahoch a finančnými problémami. Existuje množstvo štúdií, ktoré dokazujú, že zmena myšlienok dokáže časom zmeniť aj mozog.
Uverte deťom, že sa naozaj boja
Keď vám dieťa hovorí, že si myslelo, že v nejakej stresovej situácii zomrie, verte mu, hovorí vám pravdu, aj keď išlo len o test alebo vystúpenie pred kolektívom.
Impulzívna reakcia, vyvolaná emóciami ako strach alebo hnev, sa odohráva v najstarších častiach nášho mozgu, v amygdale a hipokampuse. Tieto časti sa vyvinuli, aby dokázali reagovať ochranou pred nebezpečnými situáciami. Ak dokážeme ich aktivitu oddialiť, novšia časť predného mozgu dokáže reagovať premyslenejšie. Táto časť je spájaná s vyspelosťou, ovládaním emócií a správania tak, aby sme sa dokázali uvážene rozhodovať.
Amygdala určuje emocionálnu odozvu tak, že vyhodnotí podnet ako príjemný alebo ohrozujúci. V druhom prípade vyvolá reflexívnu reakciu – útok, útek alebo zmrznutie. Problém však je, že amygdala nevníma rozdiel medzi pomyselnou a skutočnou hrozbou. Často spustí falošný poplach, a tak napríklad znehybnieme v stresujúcich situáciách, ako pri vystúpení na verejnosti alebo pri skúške. Napriek tomu, že žiadna z týchto aktivít nám priamo neohrozuje život, odpájame sa od racionálneho uvažovania a stávame sa impulzívnymi. A hoci môžeme vedieť, ako riešiť konflikty, amygdala nám pod vplyvom stresu uzavrie prístup k pamäti, kde máme tieto schopnosti dostupné.
Vysvetlite deťom, čo sa s nimi deje
Zahrajte si napríklad hru. Povedzte dieťaťu, aby do svojho malého šuflíka poukladalo plyšové hračky. Žiadne iné, len plyšové hračky. Až po vrch tak, že sa tam už žiadne iné nezmestia. Potom nech dieťa pridá do šuflíka všetky autíčka. Uvidí, že už tam pre nich nie je miesto. Jediné, čo sa dá urobiť, je vytiahnuť plyšákov a autíčka dať namiesto nich.
Podobne to funguje aj s mozgom. Nechajte dieťa, nech rozmýšľa nad zmrzlinou. Nech si privrie oči a predstavuje si tú najúžasnejšiu zmrzlinu na svete. Nech cíti jej chuť, jej chlad na jazyku, nech vníma, ako mu cez kornútok preteká až na prsty. Tie sa lepia a musí si ich obliznúť. Teraz nech prestane myslieť na zmrzlinu. Na tú úžasnú zmrzlinu, v ktorej sú kúsky ovocia. Nech na ňu jednoducho nemyslí. Zrejme to nebude pre dieťa jednoduché. Skúste mu teda povedať, aby si spomenulo na čokoládu, ktorú jedlo na narodeniny. Fantastickú čokoládu, ktorá sa mu rozpúšťala na jazyku. Bola sladká a boli v nej kúsky orieškov? Alebo bola len mliečna? Taká bublinková? Pukali tie bublinky na jazyku? A kde je tá zmrzlina, o ktorej ste sa bavili pred chvíľou?
Takto to celé funguje. Takýto šuflík máme v hlave všetci a je v ňom len obmedzený priestor. Čím viac ho zaplníme tými negatívnymi, tým menej priestoru zostane pre tie pozitívne. Deti by mali vedieť, že sú to ony, kto rozhoduje o tom, koho v šuflíku budú mať. Ak ho budú plniť silnými, pozitívnymi a odvážnymi myšlienkami, tie negatívne vytlačia preč.
Amygdala je dobrý sluha, ale zlý pán
Povedzte deťom, že najdôležitejšia časť mozgu, ktorá je zodpovedná za to, aby sme boli v bezpečí, má svoje meno, volá sa amygdala. Vysvetlite im, že amygdala je ako super hrdina v mozgu a chráni nás pred nebezpečenstvom. Pomáha nám rýchlo zareagovať, keď nám niečo hrozí. Niekedy je veľmi užitočná, napríklad, keď vidíme, ako sa na nás rúti vykopnutá lopta. Amygdala ihneď rozhodne, že nie je čas nad niečím premýšľať a prinúti nás k okamžitej reakcii – uhneme hlavou spred lopty. Lenže amygdala má jednu nepríjemnú vlastnosť a tou je, že nedokáže rozoznať, či nám naozaj hrozí nebezpečenstvo alebo nás len niečo stresuje. Robí rýchle rozhodnutia a tie bývajú niekedy chybné. Keď sme nahnevaní, smutní alebo vystresovaní, amgydala to vníma ako nebezpečenstvo a podľa toho reagujeme. Nepremýšľame, ale hneď konáme. Kvôli tomu môžeme niečo povedať alebo urobiť a okamžite to oľutovať.
Lenže amygdala nie je náš pán, je to sluha. Vždy nás bude počúvať. Preto jej musíme dať najavo, že sme to my, kto rozhoduje. V tom nám môžu pomôcť tie správne slová, ktorými amygdalu stíšime. Napríklad: „Viem, že sa pokúšaš o mňa postarať, ale ja to zvládnem. Podobné veci som už zvládol/zvládla niekoľko krát v živote.“ Prípadne: „Čo keď poviem niečo zle? Vieš, amygdala a čo keď poviem niečo dobre? Čo na to povieš?“ Psychológovia radia, že nielen deťom, ale i nám, dospelým, veľmi pomôže jedna maličkosť – póza superhrdinu. Narovnať si chrbát, vypäť hruď a dvihnúť hlavu.
Vystihnite vhodnú chvíľu
Rozprávať sa o tom, ako nahradiť negatívne myšlienky tými pozitívnymi sa s deťmi dá, keď sú v pokoji. V prípade strachu a stresu im nepomôžeme, ak im budeme opakovať, že sa nemusia báť a že sa nič nedeje. Deti sa necítia dobre, vedia, že sa niečo nepríjemné deje a obávajú sa toho. Intervencia dospelých v zmysle popierania alebo bagatelizovania ich pocitov v nich len zvyšuje pocit bezmocnosti a strachu. Čím viac im budeme tvrdiť, že sú v poriadku, tým viac nám budú odporovať. Uprostred vnútorného napätia a tlaku, pod ktorým dieťa je, potrebuje vedieť, že sme s ním, nie že mu nerozumieme. Dieťa musí byť presvedčené o tom, že ho chápete, len tak sa vám otvorí. Skúste mu napríklad povedať, že sa vám zdá, že sa naozaj veľmi bojí. Zhlboka sa nadýchnite a vydýchnite a počkajte, kým vlna úzkosti prejde. V danom momente už nemusíte robiť nič viac.
Deťom tiež pomôže, keď im pripomeniete pozitívne spomienky. Pri ich vyvolávaní nám, podľa vedcov, pomáha najmä vďačnosť. Spomeňme si, za čo sme boli vďační a pripomeňme si príjemné zážitky. Privedieme si tak dobrú náladu.