Ak zhrnieme našu pochvalu do „Ty si šikovný/á!“, môžeme podlomiť detské sebavedomie a znížiť potenciál dieťaťa. Ako dieťa pochváliť tak, že bude na seba hrdé a motivované skúšať to ďalej?
Keď chceme, aby sa naše deti cítili dobre, snažíme sa povzbudiť ich pochvalou. Na tom nie je nič zlé a pochvala má pre deti množstvo benefitov, od sebaúcty, cez hrdosť až po túžbu posunúť svoj cieľ alebo sa pokúsiť o niečo úplne nové. Lenže to v prípade, ak vieme, ako pochváliť, aby sme nespôsobili viac škody ako úžitku.
Čo je zlé na pochvale?
„Ty si šikovnááá!“ „Ách, ty si šikovnýýý!“ Klasická pochvala, ktorá sa dedí z generácie na generáciu. Sami sme ju v detstve počúvali a teraz používame. Myslíme si, že je príjemná a deti určite povzbudzuje. Táto myšlienka sa považovala za pravdu už dávno. Až do chvíle, keď sa vynorili hlasy odborníkov, ktoré tvrdia, že takýto typ pochvaly nie je veľmi vhodný.
Niektoré typy pochvaly totiž dokážu zničiť motiváciu dieťaťa, poškodiť jeho sebavedomie alebo podnietiť rozvoj narcizmu.
Dieťaťu, ktoré rodičia pochvália za čokoľvek slovami, že je šikovné, hrozí, že sa budú cítiť pod tlakom. Nabudúce musia dosiahnuť lepší alebo minimálne rovnaký výsledok, inak ich rodičia nepochvália. Deti sa tak dostávajú pod tlak, čo vedie k úzkosti až panike. Boja sa skúsiť niečo nové zo strachu, že sklamú svojich rodičov. Berieme im tak radosť z vykonaného, aj motiváciu k pokračovaniu. Jediné, čo chcú, je potešiť rodiča.
Ak dieťa pochválime za banalitu, bude si myslieť, že netušíme, aké jednoduché to bolo alebo od neho nič neočakávame, pretože je neschopné.
Ako to teda urobiť správne?
Pochváliť snahu, nie výsledok
Keď chválime samotnú činnosť, ktorú dieťa vykonáva namiesto talentu alebo výsledku, je pravdepodobnejšie, že dieťa sa naučí prijímať výzvy v budúcnosti jednoduchšie. Známa psychologička a profesorka na Stanfordovej univerzite, Carol S. Dweck, urobila v tejto oblasti množstvo výskumov. Zamerala sa na to, čo sa deje s deťmi, keď pochválime ich snahu a úsilie namiesto ich samých.
Ukázalo sa, že sa takto posilní sebavedomie, sebadôvera a majú väčšiu chuť skúšať nové veci.
Popísať, čo vidíme
Sústreďme sa na proces, pozorujme a snažme sa pochváliť to, čo vidíme.
Ak budeme popisovať akciu, ktorá sa pred nami odohráva, dieťa sa nebude usilovať niečo spraviť len preto, aby sme ho pochválili.
Deti budú hrdé, že vnímame, ako do svojej činnosti vložili úsilie. Povzbudíme ich tým, aby sa v budúcnosti pustili do náročnejších vecí.
Samozrejme, mali by sme deťom vytvoriť prostredie, kde sa budú cítiť so svojimi emóciami v bezpečí. Ak sa im niečo nepodarí, budú možno chcieť papier pokrčiť, bicykel navždy odložiť. Nehovorme im, že by mali viac trénovať alebo častejšie maľovať. Namiesto toho sa (po odznení prejavu negatívnych emócií) radšej spýtajme, čo by nabudúce urobili inak.
Otvoríme im tak priestor prísť za nami nielen vtedy, keď sa im darí, ale aj keď stoja pred nejakou výzvou, s ktorou si zatiaľ nevedia poradiť.
Nechváliť porovnávaním
Ako ďalšia generácia, ktorá vyrastala v porovnávaní sa s inými, si niekedy nevieme pomôcť. Ani si neuvedomíme ako, ale zrazu dieťaťu povieme: „Super, máš lepšie výsledky ako polovica tvojej triedy.“ „Si lepší/lepšia ako Jano/Zuza!“ Často to robíme s dobrým úmyslom, pretože chceme, aby deti boli rovnako hrdé na seba ako sme my. Aby sa cítili dobre a mali motiváciu pokračovať.
Lenže toto nie je cesta. Dieťa len zbytočne uväzňujeme do zajatia porovnávania. Je to začarovaný kruh. Sami veľmi dobre vieme, že vždy sa nájde niekto šikovnejší, rýchlejší, zručnejší.
Dieťa sa nesprávne naučí, že úspech sa meria na základe výsledkov iných ľudí.
Ak už chceme dieťa porovnať, mali by sme to spraviť tak, že porovnáme jeho úsilie s tým v minulosti. Naučíme ho, aby sa snažilo o seba zdokonaľovanie, nie byť lepším ako sú tí druhí.